1340. Židia v Trnave v stredoveku
22. 5. 2013
Pramenné údaje k dejinám židovstva sa nachádzajú predovšetkým v Štátnom okresnom archíve v Trnave, vo fonde magistrátu mesta Trnavy, kde sú dva kartóny vybraných dokumentov z rokov 1529-1847, nazvané tradičnéJudaica. Hodne údajov je aj v oddelení listín, korešpodencie, súdnych, hospodárskych a účtovných písomností. Ich najsúbornejší výskum urobil okolo roku 1960 profesor Sándor Scheiber z Maďarskej akadémie vied v Budapešti pre rozsiahlu edíciu Monumenta Hungariae Judaica (Magyar Zsidó Oklevéltar), v ktorej uverejnil niektoré dokumenty zo Štátneho okresného archívu v Trnave in extenso.
Trnava svojou polohou na križovatke obchodných tepien západ-východ, juh-sever, už roku 1238 ako prvá na Slovensku povýšená na slobodné kráľovské mesto, cez storočía privilegované obchodne centrum, centrum náboženského života, tolerantné národnostné, nábožensky a sociálne, lákala v stredoveku Židov, ktorí si tu vytvorili živú komunitu v kompaktnom osídlení vnútri hradieb, v 16. storočí s vlastným richtárom a so synagógou. Ich práva a povinnosti zaručovala prastará zmluva s mestom. Jej znenie sa, bohužiaľ, nezachoválo, ale rezonuje v mandáte Hedvigy, vdovy po palatínovi Štefanovi Zápoľskom, vydanom v Trenčíne 12. marca 1516, v ktorom nariad'uje trnavskému magistrátu zachováť stare privilégia Židov. Takisto v mandáte Jána Zapoľskeho (Ostrihom 19. februára 1527) sa požaduje zachovať starú zmluvu urobenú medzi Trnavou a Židmi.
Niektorí naši historici pripúšťajú prítomnosť Židov na území Slovenska v období Rímskej ríše i Samovej ríše. V Maďarsku (Aquincum) na náhrobku židovskej rodiny z rímskeho obdobía je medzi hlavou muža a ženy vyrytý sedemramenný svietnik, menora a takisto na lampe zo Savarie. Na území Slovenska sa dosiaľ podobný údaj nenašiel. V polohe hypotézy zostaneme aj pri povyšovaní Trnavy na slobodné kráľovské mesto Belom IV., keď zohrala rozhodujucu úlohu poloha Trnavy na dvoch dôležitých obchodných tepnách - toto centrum je bez prítomnosti Židov ťažko predstaviteľne. S. Kaiser tvrdí bez dôkazov, že Židia tu už boli pred povýšením Trnavy na slobodné kráľovske mesto ako obchodníci, remeselníci a vedci. Súčasný archeologický výskum mesta v hradbách, v centre mesta nemal šťastie na dokazanie Kaiserovho tvrdenia.
Prvá písomná správa o prítomnosti Židov v Trnave je z roku 1340 a bola vyrytá do kameňa, patri do sféry epigrafiky a dnes ju už tiež nemožno identifikovať. Ked' sa roku 1862 rozoberala Lovčická brána, našlo sa v mestských hradbách zamurovaných deväť fragmentov náhrobných kameňov a päť z nich sa dalo chronologicky určiť. Najstarší náhrobok niesol text: ,,Tu je pochovaný prezieravý a spravodlivý muž, Izrael, syn Chajimov, zavraždený v utorok 22. tamuza (júla) roku 1340." Ďalšíe náhrobky bolo možné datovať do rokov 1370, 1390, 1391 a 1394. Židovská obec v Trnave kamene kúpila od mestskej rady a s finančnou pomocou Židov z USA navrhla osadiť ich do múrov židovského cintorína v Kamennom mlyne. Ďalší zo židovských náhrobných kameňov mal byť použitý ako schodok výpadovej bránky v mestských hradbách smerom do Promenády.
Pre nedostatok prameňov v archíve mesta nemožno usudzovať o dôsledkoch nariadenia Ľudovíta I., ktorým vyhnal Židov z Uhorska, pretože neboli ochotní prijať kresťanstvo. Židia sa preto usadzovali v Rakúsku a Čechach; hoci nariadenie okolo roku 1365 odvolal, nevracali sa.
Koncom 14. storočía narodil sa v Trnave Izák z Trnavy, nazývaný v súčasných prameňoch Eisik Tyrnau, nevedno či v miestnej, či v prisťahovanej rodine. Talmudskú školu absolvoval vo Viedni a vo Viedenskom Novom Meste. Ako rabín pôsobil v Trnave, v rokoch 1430-1439 v Bratislave. Zomrel po roku 1439. Jeho učiteľ Abrahám Claus ho presvedčil, aby sa zaoberal náboženskými zvykmi a modlitebnými poriadkami židovských obcí Trnavy a Bratislavy. Výskumy rozšíril na Moravu a Štajersko. Výsledky jeho výskumov vyšli, sústredené do knihy Minhagim, až vyše sto rokov po jeho smrti, roku 1566 v Benátkach. Kniha vyšla tiež viackrát v 16. storočí vo Viedni, pripojená k židovským modlitebným knihám. Simon Ganzburg ju roku 1590 preložil do spisovného jazyka jidiš. Ďalší judaisti vychádzali z Minhagim ako zo základu.
Finančnou operáciou z 11. júla 1375 o 75 zlatých medzi trnavským richtárom Kristiánom, jeho manželkou Margitou, kremnickým Židom Genleinom, bratislavským richtárom a sudcom Židov v Bratislave naznačuje sa prevaha finančnej problématiky v správach prameňov o Židoch, z ktorých bude treba vyberať údaje o hospodárskych a sociálnych vzťahoch.
Kráľovná Alžbeta roku 1381 (?) oznámila Židom (universis Judeis nostris) v Budíne, Bratislave, Šoproni, Trnave a Stoličnom Belehrade, aby odmietli poslušnosť taverníkovi Mikulášovi Zambovi, ktorý porušil ich práva.
Mandátom vydaným vo Viedni 6. marca 1453 zakázal Ladislav V. Jánovi Huňadymu a jeho kapitánom na žiadosť Židov vyberať od Trnavčanov úroky. Ladislav, chorvátský bán, osobne prítomný v Trnave 3. maja 1453 požiadal listom bratislavského richtára a magistrát, aby od Žida Misela (inhabitatorem civitatis Tirnaviensis) nevymáhal 60 zlatých — kráľ mu udelil vynimku. Zato ale kráľ Ladislav V. dňa 24. apríla 1456 nariadil trnavským Židom (in civitate nostra Tirnaviensi residentibus et commorantibus), aby kráľovské poplatky a dane (proventus seu census nostros regales, aut alias contributiones), ktoré platili spolu s budínskymi Židmi do kráľovskej pokladnice poukazovali Trnave na obnovu mesta (pro conservatione civitatis nostrae).
Vdaka trnavskému farárovi magistrovi Vaclavovi zachovalo sa niekoľko údajov o lokalizácii židovských domov v Trnave; do svojej účtovnej knihy si zaznačil poplatok 2 zlaté za murovaný dom Židov, vlastne Žida Schindla, ktorý nevedel, koľko je povinný platiť kostolu. Takisto poplatok 32 denárov kráľovskej mince a 2 kapúnov okolo Vianoc - oba poplatky za rok 1481 - za 4 židovské domy na druhej strane potoka, na strane mlyna Janka Scilatora, čo vymenil za židovské domy. Žid Vegal odovzdával za rok 1481 tiež 2 kapúnov a 12 solidov kráľovskej mince pre kaplána.
Päťriadkovým listom z Viedne zo dňa 3. apríla 1488 oznámil veľkovaradínsky biskup a kancelár Ján richtárovi a rade mesta Trnavy, že trnavskí Židia prišli žalovať na nich, ale nechcel ich pustiť pred kráľa, a preto treba, aby sa zástupcovia Trnavy dostavili na snem do Budína. Pozadie tohto postupu vysvetľoval B. Varsik vysokými úrokmi za požičané peniaze poddaným v širokom okolí Trnavy i v samej Trnave po veľkom požiari mesta v osemdesiatych rokoch 15. storočía, do čoho zasiahli králi úpravou o vráteni len základnej požičanej sumy, ako už Ladislav V. roku 1456 a Matej roku 1488. Tento už dva roky predtým, 26. maja 1486, na osobnú žiadosť richtára a senátorov Trnavy zakázal Židom privážať do mesta vino a obchodovať s nim; skupovali ho od šľachty a poddaných na okoli, čo bolo doteraz pravom i slobodou Trnavčanov.
Celý problém neschopnosti platiť vysoké úroky Židom riešil kráľ Matej úpravou z Viedne 19. decembra 1488, adresovanou bratislavskému županovi Imrichovi Coborovi, ale aj kapitánovi mesta Trnavy, aby chudobní a zruinovaní obyvatelia okolia i mesta Trnavy zaplatili Židom len pôvodnú základnú pozičanú sumu. Krátko nato, 7. apríla 1490, vzali do ochrany tamojších Židov kráľovna Beatrix a Ján Huňady a upozornili Trnavu, aby ich neznepokojovali.
Dva nasledujúce dokumenty dokazujú, že Židia si boli vedomí tejto ochrany. Kapitán hlohovskeho hradu Ján Šoš požiadal 6. septembra 1490 richtára v Trnave, aby trnavskí Židia prepustili jeho poddaného Gašpara, ktorého uväznili bez dôvodu. A nemecký list kráľa Vladislava z Trnavy 2. decembra 1490 mestu Bratislave, v ktorom figuruje trnavský Žid Menlein v záležitostiach kráľa v Bratislave, je dôkazom, že židovsky kapitál obiehal vo vysokých kruhoch a jeho nositelia boli pod ochranou.
Nasledujúce udalosti otváraju viacero otáznikov. možno ich skôr komentovať ako vlnu nenávisti, ktorá sa prevalila Európou od Španielska, kde sa začínali pogromy.
V Štátnom okresnom archive v Trnave je uložený oznam so slovenským textom, napisaný imitovaným hnedočerveným písmom akoby z konca 15. storočía, bez pečate, podpísaný mestským notárom Petrom Mlodeckým. Richtár a rada mesta Trnavy v ňom oznamujú, že Židia Marek, Abrahám a iní Židia zabili dve kresťanské deti ,,pro krev jejich nevinu"; preto richtár a rada odsúdili desať Židov a dve Židovky na smrť upalenim v piatok po Duchu Svätom roku 1494 a zakázali všetkým Židom vstup do mesta na večné časy. V ľavej dolnej štvrtine písomnosti je perokresba tejto vraždy. Pri inventarizácii písomnosti Archívu mesta Trnavy v rokoch 1956-1958, kde bola táto písomnosť zaradená, po analýze písma a papiera, upozornil inventár, že ide o falzum. Branislav Varsik, ktorý vtedy pripravoval a vydával prácu Slovenské listy a listiny z 15. a 16. storočía (písomnosť: mala dokonca starú signatúru 1-18-188), túto písomnosť z roku 1494(?) už ani nespomenul. Celý problém by sa týmto skončil, keby sa tomuto nevenovali historici ako Bonfini, Sambucus, Bel a ini.
Anton Bonfini (1427-1503) opisal celý pripad rituálnej vraždy v Trnave roku 1494 v svojich slávnych Rerum Ungaricarum Decades, ba pridal v štyroch bodoch aj príčiny tohto činu. Jeho Decades zostali v rukopise a po smrti Bonfiniho pripravil prvé vydanie cisársky lekár, historik a bibliotekár Ján Sambucus (1531-1584), najväčší editor svojej doby, ktorý ako rodený Trnavčan mohol poznať celý pripad ex experientia propria. Zachovanými dokumentmi doložená rituálna vražda sa mala stať roku 1537, ale Sambucus Bonfiniho nekorigoval. Bonfini použil v texte termin, že sa to stalo ,,in vico Judeorum", teda v mestskej štvrti, ktorá už vtedy jestvovala akoby geto. Nespomína však, že by Židia museli opustiť mesto, len zaplatili veľkú pokutu (magno pecuniae numero sui multati).
Matej Bel v Notitia Hungariae novae, kde publikoval aj prvé komplexné dejiny Trnavy, nielenže prevzal v prípade rituálnej vraždy roku 1494 celý text z Bonfiniho, ale sám ho komentoval rozsiahlou úvahou nad rabínskym prikazom ,,Optimum quemque inter ethnicos (seu Christianos) occidito"; či niektori rabíni k nemu pridávajú ,,tempore belli", či nie. Na záver úvahy dokonca nadšene zvolal na slávu Trnavy: ,,Felix Tyrnavia, cui uno, maleficentissimae gentis facinore, perpetua securitas parta est."
Celú svoju paťdesiatstranovú obhajobu zakladá S. Kaiser na tvrdeni, že vražda chlapca ro 1494 v Trnave je zo židovských náboženskych aspektov a priori nezmyselná. Uvádza desať argumentov: Židia vyznávajú jednotu, bratstvo ľudstva, zachovávajú prikázanie Desatora "Nezabiješ" v starých pozitívnych monoteistických náboženstvách je používanie krvi nezmyselné, cirkevní otcovia a teológovia nikdy neobvinili Židov z takéhoto zločinu, šialené výmysly kabalistickej praxe úchylných jednotlivcov nemožno pripisovať Židom en bloc, znalci Talmudu nepoznajú texty, ktoré by pripúšťali také niečo, a Židia nepoznali obety detí. Kráľ David chcel Bohu postaviť chrám, prorok Natan mu oznámil, že chrám postaví jeho syn Šalamún, lebo vylial primnoho krvi v boji čo sa Panovi na Dávidovi protiví. Z toho istého zločinu obviňoval kresťanov starý Rím a nasledovali prenasledovania Neróna a Diokleciána. Za hlavný dôvod tohto postupu voči Židom pokladá Kaiser snahu okradnúť ich a zmocniť sa ich majetku. Svoju obhajobu končí básňou Gegen den Antisemitismus a každú strofu (je ich 11) podčiarkuje odporúčaním: "O lasst die Juden doch in Ruh!"
Autor prvých slovenských dejín Trnavy Štefan Ručka opisuje udalosť roku 1494 veľmi krátko a veľmi nepresne. Židia usmrtili jedno kresťanské dieťa, pôvodcov vraždy odsúdil Alex Turzo na smrť upálením na námesti, d'alších na pokutu, roku 1539 sa museli všetci Židia z Jerichovej a Jeruzalemskej ulice vysťahovať.
V reprezentačnom zborníku, vydanom k 700. výročiu Trnavy, komentoval vraždu roku 1494 aj Ján Postenyi s niekoľkými d'alšími historickými nepresnosťami. Pokladal ju len za údajnú, použivanie ľudskej krvi (arcanum sanguinis) Židmi pri jarných sviatkoch na pečenie macesov či pri pití vína vyhlasuje za nezmysel, čo odmieta Starý zákon i Talmud. Magistrát nechal na námestí upáliť desať Židov a dve Židovky a bránu, ktorou vyhnali Židov z Jeruzalemskej a Jerichovej ulice von z mesta, nechali zamurovať (Sereďská, Lovčická brána), na kamenný stĺp bývalej brány vložili kamennú hlavu zavraždeného kresťana. Mesto potom nedovolilo Židom ubytovať sa ani v chotári Tmavy. Privilégium potvrdil Ferdinand I. roku 1539 a Leopold roku 1686.
Dejiny Trnavy, vydane ku 750. výročiu mesta, udalosť roku 1494 nekomentujú, uvádzajú len zmenšenú fotografiu falza. Pripúšťajú, že za bezohľadné vymáhanie úrokov nasledoval v nejednom meste krvavý pogrom - i v Trnave. Krai' Matej sa zastal Židov, ked' ich Trnavčania chceli vyhnať z mesta, začo mu darovali drahocenný pancier; on ho potom daroval kostolu svätého Mikuláša. A v štúdii o židovstve na Slovensku v stredoveku prevzal Richard Marsina údaj A. Bonfiniho o uda-lostiach roku 1494 v Trnave, posunul ho do roku 1537 a slovenskú písomnosť s opisom vraždy pokladal za falzum.
Na udalosti roku 1494 v Trnave nenadväzuje a nedopĺňa ich nijaký ďalší dokument. Okrem niekoľkých nasledujúcich mandátov, zastávajúcich sa Židov v Trnave, objavujú sa dokumenty naznačujúce krizu vzťahov, ktorá vyvrcholila roku 1539; iné dokumenty spochybňujú údaje niektorých autorov o vyhnaní Židov z Trnavy v tejto dobe.
Už 17. marca 1507 potvrdzuje úradník na Červenom Kameni Vít z Běšíc, ze trnavskí Židia Jakub Čech, starý a mladý Vlček, Žid Mond sa chcú prisťahovať na panstvo Červený Kameň kvôli zlému Židovi Jakubovi. Mená naznačujú, že v Trnave sa usádzali českí i moravskí Židia a že v tamojšej židovskej komunite dochádzalo ku konfliktom. Tešínska kňažná Hedviga, vdova po Štefanovi Zapoi'skom, ktorá mala vtedy Trnavu v zálohe, žiadala z Trenčína 12. mája 1507, aby Trnavčania nechali Žida Joža chodiť slobodne za obchodom. A kráľ Vladislav II. nariadil 11. júna 1513 bratislavskému richtárovi i richtárovi Židov, aby spravodlivo rozhodol vo veci trnavského Žida Beneša a zomrelého Žida Kadela, čo stále dokazuje, že Židia v Trnave stále zotrvavali a ich finančné problémy riešili aj králi. Kňažná Hedviga zdvihla znovu prst a 12. marca 1516 zo svojho Trenčianskeho hradu požiadala trnavský magistrát, aby Židom v Trnave ponechal ich staré slobody, ktoré majú od predchádzajúcich kraľov potvrdené.
Pre nedostatok prameňov je zatiaľ ťažko vysvetliteľné, že po necelých tridsiatich rokoch od vyhnania Židov z Trnavy objavuje sa tu funkcia richtára Židov. Spišský župan Juraj Zapoľsky upozornil listom z Trenčína 20. mája 1522 Jakuba Schafflera, ktorého chcú mať trnavskí Židia za sudcu, aby ich spravodlivo súdil. Je neuveriteľné, že za vtedajších technických komunikačných možností už 6. júna 1522 žiada fojt a rada z Vrbového sudcu trnavských Židov Jakuba Schafflera, aby prepustil ich spolususeda Martina, ktorého obstavil Žid v Trnave pre nejaký neskutočný dlh. Aj dňa 7. augusta 1522 napísal kráľovský dvorník z Branča Peter Korlátsky list Jakubovi Schafflerovi, kde ho upozornil na krivdy, ktoré robia Židia jeho poddaným; napríklad Ján Rohon z Trstína za jeden požičaný zlatý musel vrátiť 20 zlatých a kravu a Židia ešte nie sú spokojni. Navyše poddaní mu utekajú na Moravu a do Rakúska, preto svojim poddaným oznámil, že akékoľvek požiadavky Židov či Trnavčanov bude riešiť on sám na hrade Branč. Dňa 22. augusta 1522 odvoláva sa na svoj prvý list, ktorý zostal bez odozvy, dva tyždne čakal, a nik neprišiel. Teraz nechal zverejniť, že svojich chudobných ľudi - poddaných - sa v budúcnosti zastane. Je zaujímavé, že tento list napísal Peter Korlátsky po slovensky a ako taký sa nedostal do Monumenta Hungariae Judaica.
Ostrihomský kanonik magister Jakub Kailod požiadal 24. septembra 1522 Jakuba Schafflera, aby mu Židia zaplatili za kozy, ktoré pri súpise desiatku vyhnali do okolitých dedín. Aj kastelán hradu Čata Andrej Viceny požiadal roku 1522 Jakuba Schafflera, aby sprostredkoval dohodu medzi Židom Jakubom a Markom.
Azda pre podobnosť situácie zachoval sa vo fonde magistráte mesta Trnavy len v odpise dekrét kráľovnej Márie z 9. októbra 1526 s povolením predať majetky tých Židov, ktorí sa po bitke pri Moháči vysťahovali z mesta. O začínajúcich sa nezrovnalostiach medzi Trnavou a Židmi informoval pomerne skoro nového kráľa Jána Zapoľskeho predstaviteľ Židov v Uhorsku Izák, a keďže už v minulosti tieto spory riešilo mesto písomnou dohodou, vydanou pod mestskou pečaťou, nariadil Ján Zápoľský mandátom zo dňa 19. februára 1527, aby Trnava tieto dohody neporušovala. Na sklonku roka, 28. decembra 1527, zasiahol do osudov Židov v Trnave, a to veľmi rezolútne, kráľ Ferdinand I. a zhabal dom Žida Izáka v Židovskej ulici v Trnave, pretože utiekol do Poľska s manželkou a deťmi a majetok odovzdal protikráľovi Jánovi Zápoľskému. Ferdinand odovzdal dom svojím ľud'om Jurajovi Helzovi a Jurajovi Lerchenfelderovi. Príčiny sú možno v zázname z Trnavy, dátovanom rokom 1527 v Trnave a publikovanom v Monumenta Hungariae Judaica. Podľa neho preberali Židia do rúk obchod v Trnave, predražovali tovar, vykonávali finančné operácie s privysokými úrokmi, takže ženy a deti Trnavčanov nemali už ani na jedlo.
Vzťahy mesta Trnavy a trnavských Židov sa radikalizovali, zasiahol do nich Ferdinand I. dekrétom zo 16. februára 1528 z Ostrihomu a nariadil trnavskému magistrátu, aby dlžníkov Židov najprv vyšetrili a len potom súdili. A keďže odpradávna židovské spory riešil budínský kastelán, Ferdinand I. nariadil Trnave, aby mu ich predkladala. Mandel, predstaviteľ Židov v Uhorsku, a iní Židia sa sťažovali na svätojurského grófa Františka, pretože nechal viacerých Židov zavrieť a mučiť. Dňa 22. júna 1530 upozorňoval trnavský tridsiatnik Vital zo Skalice mesto Trnavu, aby Židovi, synovi Jakuba, ktorého upálili v Pezinku, nevydávali žiadne potvrdenie o majetku otca ani súpis pozostalosti, pretože podľa uhorských zákonov kto stratí život, stratí aj majetok.
Ešte stále napriek pozitívnemu postoju dvora a vrchnosti k Židom schyľovalo sa ku katastrofe, ktorá prišla ako blesk z jasného neba. Ferdinand I. dňa 4. aprila 1538 rozkázal Trnave prijať späť Žida Jakuba, ktorý emigroval z Trnavy so ženou a deťmi, a zároveň mu vrátiť majetok. A prefekt komory z Viedne oznámil 19. januára 1539 Trnave, že nejaký moravský Žid pri mučení povedal o trnavských Židoch hroznú informáciu; ale požiadal Trnavu, aby vypustila všetkých Židov z väzenia a odovzdala ich Tomášovi Franciscimu, ktorý ich bude vypočúvať.
Mandát kráľa Ferdinanda I. z 19. februára 1539 obsahuje genézu i riešenie tragédie, potvrdzuje vyhnanie všetkých Židov z Trnavy na večné časy. Predchádzala ho osobná žiadosť richtára a členov magistrátu vo Viedni, načrtnutá v árenge i narrácii mandátu, kde sa veľmi vzrušene (graviter conquesti contra ludeos) vyjadrovali proti Židom. Tí pred dvoma rokmi tajne uniesli a zabili trojročného chlapca, syna Trnavčana, čo potvrdil aj Žid obesený pred niekoľkými dňami v Hlohovci - on menoval Žida Mojžiša ako pôvodcu tohto zločinu. trnavský magistrát nechal Žida Mojžiša zatknúť a predviesť pred miestodržiteľa Alexa Turza. Tam udal d'alších Židov podieľajúcich sa na vražde chlapca, tí bez mučenia a pri mučení priznali a potvrdili, že je to pravda. Trnavčania zdôrazňovali, že so zradcami a vrahmi nemôžu spolu zostať, stýkať sa a bývať. Cisár vypočul žiadosť (exaudita supplicatione), naviac ked' Alex Turzo odsúdil pôvodcov zločinu na smrť, nariadil na večné časy vyhnať všetkých Židov z Trnavy. Trnavčania mali za to platiť do kráľovskej pokladnice polovicu daní, ktoré platili Židia. Podobne platila aj Bratislava, tá je však teraz od tejto povinnosti oslobodená. Trnavčania budú teda bez akejkoľvek úľavy platiť okolo svätého Juraja 50 zlatých kráľovi; táto listina sa vydáva ako potvrdenie na večné časy. Potom už nasledoval len výkon dekrétu.
Kráľovský tridsiatnik Tomáš Francisci za prítomnosti troch trnavských senátorov 23. februara 1539 vyhotovil súpis zhabaných vecí a majetku Židov, ktorí zavraždili dieťa. Zoznam zachoval ich mena: Šimon Glazer, Jakub Long, Mojžiš starší, Marek a Šimon Cigáň. Súpis evidoval dlžníkov Židov, ba aj cenností, ktoré manželky odsúdených uložili inde, aby nimi mohli vykúpiť manželov. Sám kráľ Ferdinand I. informoval 12. marca 1539 miestodržiteľa Alexa Turza o sťažnostiach Židov, ktorí musia opustiť Trnavu, že mešťania im nechcú zaplaliť dlhy a nechcú ani pomôcť zinkasovať dlhy po okolitých dedinách; nariad'uje richtárovi a mešťanom, aby nenútili Židov na odchod a skôr im pomohli zinkasovať dlhy. Dňa 30. mája 1539 sa nechal počuť i budínsky kastelán Štefan Bátory a upozornil trnavský magistrát, že Židia v Uhorsku sú pod výlučnou ochranou a jurisdikciou kráľovského majestátu; ak sa previnia, môže ich potrestať len kráľ, v jeho neprítomnosti miestodrziteľ. Trnava nech sa neodváži Židom ublížiť, ale ich sporné veci nech predloží kráľovi. Sám kráľovský sudca a miestodržiteľ Alex Turzo vyzval 3. septembra 1539 zo svojho hlohovského zámku trnavský magistrát, aby prevzal zo zálohy zlatú reťaz a sud, čo dala pani Macedoniová na jeho príkaz do zálohu trnavským Židom. Aj prefekt Uhorskej kráľovskej komory Albert Pereg požiadal 1. decembra 1539 mesto Trnavu, aby pomohlo Židovi Jozefovi - už pol roka svedomito pracuje - usporiadať financie súvisiace s likvidáciou náležilostí vyhnaných Židov; Trnava nemá sťažovať prácu ani spolupracovníkom Žida Jozefa.
Koncom roka 1539 predstúpila pred slávny magistrát mesta Trnavy v predpísaných plášťoch i kapucniach desaťčlenná skupina Židov: Jozef Budínsky, Orozlan Fodor, Izák Olaz, Jakub, zať vdovy Orozlanovej, Volfgang Farkaš, Šimon, zať Šimona Glosera, druhý Šimon z Hlohovca, Abrahám, zať Jakuba, Jozef Foghajmar a Jakub, syn Mojžiša, a predniesli vlastné sťažnosti a sťažnosti všetkých Židov z Trnavy. V mene svojom, deti, príbuzných, pokrvných, všetkých ostatných i budúcich predložili zároveň i žiadosť: keďže v dôsledku kráľovského dekrétu cisára Ferdinanda I. : 19. februara 1539 musia sa všetci vysťahovať z Trnavy, žeby mohli predať a vymeniť svoje nehnuteľnosti a dedičný majetok. S úctou k pánovi Albertovi Peregovi, päťkostolskému prepoštovi i prefektovi komory, tajnému kráľovskému radcovi a predstavenému v židovských záležilostiach, ktorý dal Židom — prv než sa začalo sťahovanie z mesta - listiny na ochranu ich životov a majetkov v celom Uhorsku, títo menovaní Židia v zastúpení všetkých odchádzajúcich z mesta podľa sľubu a slobodné ako protihodnotu darujú, dávajú a odovzdávajú na večné časy a neodvolaleľne Albertovi Peregovi i jeho dedičom kostol či synagógu v Trnave ,,in platea Judeorum", v Židovskej ulici, smerom k južnej časti, medzi domami Žida Nisela a Žida Izáka z Nitry aj so všetkými priľahlými stavbami a úžitkami, ktoré synagóge odpradávna právom patria. Židia to darujú naveky a neodvolateľne pred richtárom a magistrátom Trnavy.
Bolo by to ďaleko od pravdy, keby Jozef Budínsky a jeho deväť spoločníkov, odchádzajúcich z radnice a vychádzajúcich z Dolnej brány mesta Trnavy, začali recitovať modlitbu a nárek proroka Jeremiáša:
Nech moje oči ronia slzy noc a deň,
nech neutíchnu,
lebo veľká pohroma postihla pannu,
dcéru môjho ľudu...
Celkom si odvrhol Júdu,
vari sa tvojej duši zošklivil Sion?
Prečo si nás udrel, že už niet uzdravenia...?
Nevystavuj nás potupe pre svoje meno...
Rozpamätaj sa a nezruš svoju zmluvu s nami.
A pokračovali Sirachovou prosbou za sväté mesto Jeruzalem:
Zmiluj sa nad svojim ľudom, ktorý nosí tvoje meno,
nad Izraelom, s ktorým si zaobchádzal ako s prvorodeným.
Zmiluj sa nad svojim svätym mestom,
nad Jeruzalemom, miestom svojho spočinutia.
Naplň Sion svojou velebou
a svojou slávou tvoj chrám...
Druhé obdobíe bez židovskej komunity v Trnave, ohraničené rokom 1539 a rokom 1783, ked' cisár Jozef II. zrušil Tolerančným patentom o zrovnoprávnení náboženstiev dekréty svojich predchodcov, si bude vyžadovať osobitnú pozornosť pri drobných zabraňovaniach prechodu židovských obchodníkov Trnavou až po medzinárodnú zápletku, keď kráľovský prefekt Krakova Ján Starski požiadal 27. augusta 1642 trnavský magistrat, aby prešetril, prečo Juraj Hajdo prepadol v Trnave krakovských Židov Samuela Levku a Izáka, cestujúcich do Viedne za obchodom. Nie je veľmi jasné ani pozadie nariadenia cisára Leopolda I. z 28. maja 1686, že Žid nesmie vstúpiť do Trnavy (a potvrdilo dekrét Ferdinanda I. z roku 1539). Roku 1716 nechal palatín a bratislavský župan prešetrovať v okolitých dedinách: v Zelenči, Zvončíne, Malých Brestovanoch, Špačinciach, odkedy Židia nesmeli prechádzať Trnavou; všetci vypočúvaní starci tvrdili, že od nepamäti.
Kedže Trnava ako križovatka obchodných ciest sa ťažko obchádzala a Židia mali svojich ľudí na dvore, Uhorská kráľovská komora 20. decembra 1717 povolila Židom prechod Trnavou a určila výšku mýtnych poplatkov. Nezanedbateľný je aj fakt, ze Trnavská univerzita svojimi exteritoriálnymi právami dávala možnosť nostrifikovať diplomy, získané na zahraničných univerzitách aj Židmi. Naproti tomu mesto Trnava, ,,libera ac regia civitas Tyrnaviensis", predložila 4. decembra 1790 petíciu palatínovi — podpisaný je mestský notár Štefan Faba —, v ktorej žiadala zachovánie svojich starých výsad, aby sa Židia v Trnave nesmeli usadiť. Petíciu vydal aj kníhtlačiar v Trnave Václav Jelínek ako brožúru v synchronnom nemeckom preklade. Hneď nato vyšla v Bratislave prudka odpoved'.
Tretie obdobíe po roku 1783 s prvými nesmelými pokusmi osamelých židovských rodín (Mandl. Neufeld, Hirstein, Drexler, Wolf, Lobl, Stern) získať v Trnave domicilium, hoci ešte nie ius concivilitatis, cez založenie svätého spolku Chevra Kadiša roku 1801, stavbu synagógy roku 1831, otvorenie vlastnej školy a stavbu ďalšej synagógy neológov, spolkovú i politickú činnosť, holokaust má už niekoľkých komentátorov.
Obidve tieto obdobía si budú vyžadovať dlhý archívny výskum i novú syntezu, v ktoréj bude možné vidieť peripetie židovskej komunity v Trnave komplexne a v úplnosti. Zatiaľ nech je kapitola o prítomnosti Židov v Trnave v stredoveku len prvým príspevkom.
Univ. prof. PhDr. Jozef Šimončič, CSc. (Acta Judaica Slovaca, 2,1995, s. 83-99.)
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.