1382. Pred 600 rokmi zomrel v Trnave kráľ Ľudovít I.
31. 5. 2013
Národil sa sa 5. marca 1326. Bol synom Karola Róberta, prvého uhorského kraľa z neapolského rodu Anjou, a Elišky, sestry poľského kraľa Kazimíra Veľkého. Uhorským kráľom sa stal 21.júla 1342 po smrti svojho otca. Starší historici pridavaju k jeho menu titul Veľký, prihliadajúc na jeho trochu starších susedov Karola IV., českého kraľa a rímského cisára, i poľského kraľa Kazimíra Veľkého.
Vo vnútornej politike sa snažil ísť v otcových šľapajách a pokračoval v jeho široko koncipovaných hospodárskych reformách. Feudalizmus za jeho vlády dosiahol vrchol. Roku 1351 potvrdil Zlatú bulu s výnimkou jej štvrtého odstavca o aviticite. V snahe prekaziť delenie šľachtických majetkov zrušil slobodu šľachty porúčal majetok a urobil ho závislým od súhlasu kraľa. Šľachtické majetky sa mohli dediť len v línii celého rodu, inak padol korune, čím sa veľmi obmedzil vzrast cirkevnych majetkov. Zo šľachty budoval monolitnu triedu, určil maximálny rozsah deviatku a desiatku i poplatok 3 groše od jednej poddanskej porty (latinsky porta = brána, ktorou prešiel naložený voz). Jeho dobývačné vojny znamenali pre poddaný ľud pomale ožobracovanie. Mestá chápal ako ekonomické centrá a podporoval ich rozvoj, napríklad ťažbu drahých kovov v stredoslovenských mestách. Možno hovoriť o rozvoji - o laicizacii - mestskej kultúry a školstva za jeho vlády. Vzrastáli kontakty s českými krajinami a vedomie slovenskej národnosti. Jeho privilégium pre žilinských Slovákov z roku 1381 je dôkazom tohto vzrastu.
Základom jeho zahraničnej politiky bola idea stáť sa pánom európskeho juhu a východu, od Neapolu po Litvu, čo sa mu načas podarilo; rodinnou diplomaciou a vojenskými výpravami udržal náznak realizácie európskej veľmoci od Baltiku po Jadran. Jeho pomerne úspešná balkánska politika mala za cieľ zataviť tureckú rozpínavosť, hoci jeho zápletky v neapolských vojnách (1346-1350) neboli aktívne. Personálnou úniou v rokoch 1370 - 1380 bol aj poľským kráľom.
Historik Pór Antal, znalec obdobia Ľudovíta I., tvrdí, že Margita, dcéra cisára Henricha, dostala do vena pri sobáši s Ľudovítovym bratom Štefanom, kniežaťom Slavónska, kraľovské dôchodky z Trnavy, a keď ovdovela, ponechala jej tieto dochodky osobitna zmluva Ľudovíta I. a Alberta II., rakúského kniežaťa, zo dňa 6. januára 1365.
Trnava už mala tradíciu miesta diplomatických stretnutí. Dňa 15. mája 1360 uzavreli tu zmluvu o priateľstve český kraľ a nemecký cisár Karol IV. s Ľudovítom I. Tohto vyznamného rokovania sa zúčastnili aj moravský markgróf Jan a rakúske knieža Albert. Habsburgovci sa tu vzdali nárokov na Moravu a Čechy, Luxemburgovci na Rakúsko.
Ľudovít I. bol aj iniciátorom dvoch veľkých stavebných akcií v Trnave. Staré benediktínske opátstvo svätého Jakuba odovzdal františkánom a prebudoval priľahlý kostol. Začal aj so stavbou gotického farského Chrámu svätého Mikulasa, pretože romanský objekt už nevyhovoval; stavbu prikázal dokončiť svojmu zaťovi Žigmundovi.
V štátnom okresnom archíve v Trnave sa zachovalo šesť pergamenových listín, ktoré dokazujú, že Ľudovít I. prial Trnave: 30. apríla 1359 znovu potvrdil privilégium svojho otca Karola I. Róberta o nárokoch Trnavčanov na vinohrady v Modre a Trlinku; 17. júna 1360 oslobodil tých, čo sa chcú usadiť v Trnave, od platenia mýta; 17. júna 1360 oslobodil Trnavčanov od mýtnych poplatkov vo všetkých mestách kraľovstva; 6. januára 1365 zakázal Eglolfovi Wolfurtovi z Červeného Kameňa neoprávnene vyberať mýtne od Trnavčanov, zvlášť v Cíferi, 6. ianuara 1365 oslobodil Trnavčanov od platenia mýtneho vo všetkých mestách.
Po ukončení uhorsko-poľských rokovaní vo Zvolene 25. júla 1382 unavený kráľ vyhlásil, že chce odisť do Trnavy pripraviť sa na smrť. Dňa 10. septembra 1382 (prima vigilia noctis = za prvej nočnej stráže) zomrel Lludovít I. v Trnave a 16. septembra previezli kráľovo telo do Stoličného Belehradu (Székesféhervár), kde ho slávnostne pochovali v kaplnke svätej Kataríny.
O dome v Trnave, kde mal Ľudovít zomrieť, boli dve verzie. Roku 1866 Matray Ernó publikoval v časopise Hazánk es kulfold, s. 133, článok o smrti Ľudovíta I. a zverejnil obraz renesančného domu c. 282 na Hviezdoslavovej ulici, ktorý stál pri pošte. Clanok končil: ,,Slovak, ktorý príchodí do Trnavy na trh, hovorí synovi: Mali sme raz kráľa, ktorý dlho panoval pre dobro národa, zoslabol a umrel v tomto dome. Tak sa tradujú dejiny domu z pokolenia na pokolenie."
O štyridsať rokov vydaná miléniova monografia Bratislavskej stolice v kapitole Trnava, ktorú spracoval profesor trnavského gymnázia Dr. Jozef Márton a ktorá je doteraz najsúbornejšou syntézou dejín mesta Trnavy, informuje, že roku 1879 bratislavský Toldyho krúžok považoval renesančný dom v Trnave čc. 282 tiež za miesto smrti Ľudovíta I. a dal naň pamätnú tabuľu. Podľa tradície a výskumu vysvitlo však, že Ľudovít I. umrel v susednom popovičovskom dome c. 281.
Ľudovít I. mal umrieť v Trnave v dome ,,na ostrove". Trnávka, ktorá tiekla mestom, vytvárala ramenami ostrov. Hviezdoslavova ulica je v mestských knihách od 16. storočia nazývaná po slovensky ,,Ostrovska ulica". Madarský nazov ,,Sarkantyú utca" je zlým prekladom pôvodneho slovenského názvu ulice (sarkantyú = ostroha). Vinou nepresného prekladu je dátum posunutý o deň neskôr.
Vedomie, že krajiny európskeho juhu, stredu a severu patrili do jedného štátneho útvaru, ešte aj dnes čosi hovorí. Keď prišiel náš básnik Viliam Turčány začiatkom mája 1974 do Neapolu na katedru slovenčiny a keď predkladal plán svojej cesty profesorovi Minissimu, riaditeľovi ústavu Filologia Slava, ten mu povedal, že prechádza ,,tutte le terre angioine" - všetkými anjouovskymi krajinami.,, V Petrarcovych časoch sme mali totiž Anjouovcov aj u nás, Karola Róberta a neskôr aj jeho syna Ľudovíta Veľkého, ktorý zomrel v Trnave" (V. Turčány, Podľa vôd a voľnýh polí, s. 78).
Od roku 1238 bola Trnava slobodným kráľovským mestom. Medzi jej výsady a povinnosti patrila aj starosť o kráľa a jeho dvor, kedykoľvek prišiel do mesta. Viacero kráľov sem prichádzalo a bývali tu dlhšie, ale len jeden umrel v Trnave. Dnes to už nikoho nevzrušuje a možno to pripomenúť ako jednu z mnohých zaujímavostí v dejinách tohto mesta.
(Kultúra a život Trnavy, 13, 1982, 9, s. 2021.)
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.