Choď na obsah Choď na menu
 


1683. Tragické leto 1683 v Trnave

31. 5. 2013

 


     Naša i západna historiografia venuje v súčasnosti - je odvtedy 300 rokov - hodne priestoru bitke pri Viedni roku 1683, jej príprave a dôsledkom. Bitka sa označuje ako koniec panstva Osmanskej ríše nad strednou a južnou Európou. Zdôrazňujú sa zásluhy mesta Viedne, jej obrancov na čele so Starhembergom, litovských vojsk poľského kraľa Jána Sobieského, menej už cisára, ktorý utiekol aj s dvorom z Viedne do Linza. Začína sa už aj pisať o ľude Horného Uhorska, ktorý na 150 rokov prevzal úlohu Chodov Európy a na svojich pleciach znášal permanentne nájazdy pohraničných turecúúcimi to janičiarmi.

     Symbióza rakúskych krajín a Uhorska, od Tatier po Jadran, od Neziderského jazera po Čierne more, bola v uzadí ozbrojených povstaní uhorskej šľachty za Bočkaja, Betlena, Tököliho i Rákociho. Všetky tieto povstania sa stali súčasťou veľkej európskej politiky.

     Slobodné kráľovské i univerzitné mesto Trnava, ktoré vo všetkých protihabsburských povstaniach hrálo doležitú úlohu, stretlo sa v júli a auguste 1683 s kuruckými armádami a osobne s Imrichom Tökölim, dostalo lekciu, ktorú si ani nezaslúžzilo. Nie je to zveličené konštatovanie, ale Trnava preživala najťažšie dni svojej existencie. Prípravnú úlohu fatálnej tragédie, limitovanej na 60 hektárov hradbami ohradeného priestoru, kde žilo 6 000 ľudí, zohrali aj sociálne, národnostné a náboženské protirečenia. Celá myšlienková sféra so symptómami nadradenosti vyrastala zo stavu výrobných síl a prastarých politických a kultúrnych tradící. Nachádzali tu ochranu aj ľudia, ktorí nerešpektovali právny poriadok a zakódovanú hierarchiu hodnôt, rozliční nespokojenci, reformátori a novátori. Mesto bolo priesečníkom ideí, kvitlo tu umenie, veda, reflexia a pochybovanie. Bohatstvo v jeho múroch bolo tŕňom v oku šľachty. Mestám chýbala len vojenská sila a tá, ktorou disponovali, bola rozdrobená. Spravidla bývali pokorené ohnňom a mečom. Prípad Trnavy roku 1683 je eklatantný.

     Turci od jari 1683 prípravovali utok na Vieden a cisár zas sustredbval sily najej obranu. V juli opustila cisárska armáda Uhorsko a vydala ho napospas Turkom. Spojenec Turkov a vodca protihabsburského povstania Imrich Tököli počítal s Trnavou vo svojich operacnych planoch utoku na Vieden. Dňa 13. jula pozval si zastupcov mestá Trnavy do svojho vojenského tábora pri Leviciach, medzitym sa dala Tökölimu do ochrany cela Bratislavska stolica. Trnava mala vyvesiť bielu zástavu, zloziť prísahu vernosti Tökölimu, zaplatiť 100 zlatých. Nato prišiel do Trnavy splnomocnenec Tököliho i s vojenskou jednotkou.

     Dňa 1. augusta 1683 prišli do Trnavy štyria emisári Tököliho so 100 hajdúchmi, vyčistili priestor pre príchod Tököliho, vybrali dar poklony 3 000 zlatých, prevzali benediktínsky a pavlínsky kostol, vysťahovali z Trnavy jezuitov a vymenovali novú mestskú radu. vnútorná situácia v meste bo­la veľmi napätá.

     Popoludní okolo jednej hodiny dňa 7. augusta 1683 prišiel do Trnavy so sprievodom aj panovník Horného Uhorska Imrich Tököli. Senát nastúpený v špalieri ho privítal pred Hornou bránou, v krátkom príhovore ho pozdravil nový kapitán Štefan Récsey a v purpurovom mešci mu odovzdal skutočné kľúče od mestských brán. Dva kanóny z veže nad Hornou bránou vypálili slávnostné salvy, pričom sa odtrhol kus tehly z muriva a padol presne povedľa koňa, na ktorom sedel Tököli, čo bolo veľmi zle znamenie. Ľud zo širokeho okolia prizeral sa slávnostnému sprievodu, smerujúcemu do arcibiskupského palaca. Na Tokoliho počesť sa podával veľký obed, odznievali prípitky a hlavný prejav mal prepost Ostrihomskej kapituly Mikuláš Balog. Tököli si potom prezrel niektoré kláštory v Trnave a budovy univerzity.

     Dňa 8. augusta dopoludnia zúčastnil sa Tököli bohoslužieb v evanjelickom chráme a vypočul si kázeň svojho dvorného kazateľa. Okolo jedenástej hodiny vyšiel Tököli so sprievodom Hornou bránou z mesta a hneď nato začali horieť stodoly oproti nárožnej bašte. Boli plné slamy z vymláteného obilia a oheň sa bleskurýchle šíril. Súčasne vypukol na viacerých miestach v meste, dokonca na vežiach, a mesto sa naraz stalo fakľou. Prelaknutí ľudia z okolia i mesta sa vrhli na mestské brány. Hornú medzitým uzavreli pre stále turecké nebezpečenstvo a od Dolnej brány mal kľúče so sebou Tököli. Ani násilím sa nepodarilo brány otvoriť, Ľudia skákali z hradieb do priekop, kde hynuli, a tí. ktorí si zachránili život, padli do rúk patrolujúcich tureckých jednotiek. Trnava zhorela ako dosiaľ nikdy, zostalo len 58 domov v čiare univerzitný kostol - dom (asi 10 percent) a v ohni našlo svoju smrf 4 000 ľudí. Zhorela aj radnica s kanceláriou a množstvo listfn a kníh. Archív mesta Trnavy sa sčasti zachranil. Notár, ktorý opisal túto tragédiu v magistrátnom protokole, nemal už slov a zacitoval Vergilia - hoci to nebolo zvykom:

Felices anime quibus est fortuna peracta iam sua... Sťastni su tí, čo to už majú za sebou...

     Mestský kapitán, ktorý mal na starosti protipožiarnu ochranu, zhorel vo vlastnom dome s celou rodinou. Len nemnoho vojakov z útvarov Erdodyho, Cobora a Koloniča prišlo na pomoc nešťastnému mestu. Tých, čo prežili katastrofu, sústredili na evanjelickom cintoríne naproti Hornej brane.

     Tököliho vojaci sa vrhli na zhorenisko a rabovali, čo ešte zostalo. Trnavský magistrát sa obráatil s úpenlivou prosbou na Tököliho, aby bol zhovievavejší k mestu, ktoré sa mu vydalo do ochrany a napriek katastrofe sľubovalo znovu vernosť. List zostal bez účinku.

     Už 12. augusta sa hlásila regeneračná schopnosť ľudu, ktorý cez storočia budoval obydlia na zhoreniskách. magistrát sa reštauroval a doplnil a jeho prvou úlohou bola oprava brán a dier v hradbách. Na ďalších zasadaniach sa rokovalo o obnove mesta, ba vyniesli sa aj veľmi tvrdé rozsudky - rozštvrtenie za podpaľačstvo.

     Trnavský magistrát dostal 29. augusla lisl veliteľa leopoldovskej pevnosti baróna Kielmansegiho s výčitkou, že mesto odmietlo jeho ponuku - dislokovať cisársku armádu do Trnavy - a aké lo malo dôsledky! Žiadal Trnavu, aby oznámila, čo chce robiť. Trnava sedela stále medzi dvoma sloličkami, magistrát sa radil, ako reagovať na list - Tököliho komisár zakázal pod treslom smrti otvárať listy adresované mestu -, a tak rozhodli doručiť komisárovi aj lento list!

     ,,Tokolimu verná Trnava" doslala poslednú príučku dňa 25. septembra, keď jeho jednotky vyrabovali, čo ešte zostalo a čo sa znova vytváralo. Vykradli aj cennosti z archívu mesta, odtrhli zlatú pečať z listiny Bela IV., ktorou povýšil Trnavu na slobodné kráľovské mesto. Z radnice vzali pokladnicu, pečiatky, drahokamy a perlami zdobený pancier, klory darovali trnavskí Židia Matejovi Korvínovi a on ho opäť daroval mestu. Úplne vyrabovali kostoly, krypty, vzali zlaté a strieborné bohoslužobné predmely. Vyrušil ich posol so zvesťou, že Turkov od Viedne ženie nemecké a poľské  vojsko a blíži sa Trnave na pomoc.

     Dňa 26. októbra prišiel do Trnavy gróf Anton Erdody, prézes Uhorskej kráľovskéj komory, odvolal magistrát menovaný Tököliho komisármi a uviedol veci do pôvodneho stavu. Zachovalo sa vyšetrovanie 19 trnavských mešťanov, ktorí usvedčili richtára Dávida Caunera, že bol vlaslne quislingom: napriek upozorneniam senátorov neurobil žiadne bezpečnostné opatrenia, osobne vpúšťal kurucov do mesta, zapisoval si nepriateľov Tököliho, pozýval kurucov do Trnavy písomne a podobne.

     Trnava sa z katastrofy zviechala pomaly. Ešte sa len rodila z veľkeho požiaru 23. júna 1666 - tentoraz šlo takmer o zanik mesta. Predtým sa takéto zhoreniská zaorávali. Roku 1683 bolo esle stále zo 497 domov 90 úplne opustených, 109 vypálenych, 191 zbúranych, ale už aj 107 pokrytych!

     Dňa 12. januára 1684 vyhlásil cisár Leopold program pacifikácie Uhorska po porážke Turkov. Od tých, čo podporovali rebelov a sympatizovali s nimi, vyžadoval prísahu vernosti. Dňa 20. februára 1686 vydal vo Viedni osobitný dekrét, ktorým oznámil dikastériám, že Trnave, tak trpiacej v minulých rokoch od turecko-tököliovských armád, udeluje úplnú a všeobecnú amnestiu a berie ju nielen znovu do zväzku slobodných kráľovských miest, ale aj pod svoju osobitmú ochranu.

     Starý otec Imricha Tököliho, Šebastián, pochádzal z Trnavy a povyše mestskej veže vlastnil dom. Obchodoval s koňmi, dodával ich Turkom i do Nemecka. Rýchle zbohatol a požičiaval aj kráľovi. Roku 1572 dostal šľachtický titul, kúpil hrad Červený Kameň, Kežmarok a Štiavnik. Bojoval pri Rábe a dostal titul baróna. Jeho syn Štefan študoval v zahraničí, rodinným zväzkom s Turzovcami získal Oravský zámok a veľké panstva medzi Bratislavou a Košicami.

     Imricha (narodený 25. septembra 1657 v Kezmarku) oslobodil otec Štefan z hradu Likava, ktorý dobyli cisárske armády. Ušiel do Sedmohradska a neskôr si ho zvolili nepriatelia Habsburgovcov za vodcu. Oženil sa s Helenou Zrínyovou, vdovou po Františkovi Rákocim I. Roku 1682 udelil mu turecký sultán kráľovský titul, on používal len titul ,,panovník Horného Uhorska". Po porážke Turkov pod Viednou určila mu Porta za jeho zásluhy miesto vyhnanstva Nikomédiu v Malej Azii, kde žil s manželkou a pol druha tisíckou verných. Tam zomrel 13. septembra 1705 a roku 1906 previezli jeho pozostatky do Kežmarku.

(Kultúra a život Trnavy, 14,1983, 9, s. 2829.)

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.