Choď na obsah Choď na menu
 

Hlavné pamätihodnosti mesta

30.05.2010
 

 

 

 

Obrázok MESTSKÉ OPEVNENIE (pozri fotoalbum  a  1,   2,  3,  4,   5,   6,  7, )

Už v 13. storočí začali si obyvatelia Trnavy stavať okolo mesta opevnenie a postupne ho zdokonaľovali. Kameň do základov dovážali z Malých Karpát. Múry, veže a bašty stavali z tehál, ktoré pálili v mestských tehelniach. Potrebnú hlinu na tehly získali pri kopaní priekop. Vodu do nich napúšťali z umelo vybudovaného rybníka a z Trnávky. Opevnenie vymedzovalo skoro pravidelný obdĺžnik 800 x 700 m.  Trojkilometrovú konštrukciu opevnenia tvorí na jeho začiatku 35 tehlových veží vzdialených od seba 60 až 120 metrov pospájaných drevozemným valom. Štvorpodlažné hranolové veže so štvorcovým pôdorysom (asi 8 x 8 m) boli vymurované z tehál. Takmer dva metre hrubé steny z pálených tehál neboli omietnuté, ale upravené tzv. škárovaním. Do veží sa vstupovalo na úrovni druhého podlažia. V stene orientovanej k mestu na horných podlažiach osvetľovalo interiér väčšie okno. Na prednej a bočných stenách bývala veľká štrbinová strieľňa, na úrovni piateho podlažia bola veža ukončená cimburím. Do mesta sa vchádzalo štyrmi bránami. Ku každej zo štyroch mestských brán viedol most ponad vodnú priekopu. Pri vyústení Jerichovskej ulice do dnešnej Rybníkovej ulice stála Malženická brána, na konci Halenárskej ulice pri klariskom kláštore zasa Lovčická brána. Na konci Hlavnej ulice pri okresnom súde bola Dolná (Lautenburská) brána. Horná brána (Stulpurcherská) bola na konci Štefánikovej ulice pri Zelenom kríčku. V 15.-16. stor. vyplnili prieluky medzi ozubením cim­buria na hradbách, baštách a vežiach zväčša hákovnicovými strielňami trojuholníkového tvaru alebo smol­nými nosmi, ktoré sa v pravidelne  striedali. Pred Dolnou a Hornou bránou vybudovali pre ich do­konalejšiu ochranu pravouhlé barbakany. Lovčickú bránu s predbráním z 15. stor. neskôr zamurovali a v hradbách dodatočne urobili tri bránky pre peších.

V 18. storočí pri zániku obrannej funkcie hradieb za­čali k ich vnútornej stene pribudovávať menšie objek­ty, alebo hradby rozoberať ako stavebný materiál. Pravdepodobne z dôvodov nedostatočnej šírky pre komunikácie zbúrali v 19. storočí mestské brány.

 

 

 V r. 1820 Hornú i Dolnú bránu zbúrali. Pre chodcov slúžili dve bránky (fortne). Jedna z nich v podstate slúži aj dnes, lebo dá sa ňou prejsť od farského kostola k poliklinike. V pôvodnej podobe dnes môžeme vidieť ešte výpadovú bránku, a tú v promenáde neďaleko evanjelického kostola. V žiadnych prameňoch sa nehovorí, či sa Tatári dostali do mesta. Alebo ho obišli, alebo sa im ubránilo. Značná časť mestského opevnenia ako vzácna kultúrna pamiatka dodnes existuje. 

 

 

 

  Obrázok KOMPLEX UNIVERZITNÝCH BUDOV (pozri 1, 2, 3,  )

 

 

 

Obrázok

  Do Trnavy sa pred Turkami v r. 1543 presídlil ostrihomský arcibiskup a kapitula. A práve kardinál Peter Pázmaň v Trnave založil v r. 1635 univerzitu. Spočiatku mala iba filozofickú a teologickú fakultu, ale v r. 1666 bola zriadená aj právnická fakulta a svoju činnosť začala 7. novembra 1770 aj lekárska fakulta. Na Trnavskej univerzite študovali Slováci, Česi, Maďari, Nemci, Chorváti, Rumuni i Poliaci. Komplex univerzitných budov na Univerzitnom námestí tvorilo jezuitské kolégium v širšom zmysle slova. Boli tu priestory pre filozofickú i teologickú fakultu i priestory pre jezuitskú komunitu. Univerzitu totiž viedli jezuiti až do jej poštátnenia v r. 1770. Univerzita si tu vybudovala aj kníhtlačiareň, knižnicu a hvezdáreň, ba mala aj vlastnú botanickú záhradu i lekáreň. V. Jankovič vo svojej štúdii Budovy Trnavskej univerzity – národná kultúrna pamiatka o tomto kolégiu o. i. píše: „ je nesporné, že komplex jezuitského kolégia univerzity so svojimi rozmermi a zariadeniami (vodovod, kanalizácia, komíny, kúrenie) predstavoval jeden z najväčších stavebných počinov a výtvorov 17. a 18. storočia na Slovensku.“ 

 

 

 

 

Obrázok - Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa – Univerzitný

 

( pozri fotogaléria  1,  2,  3,  4,  video1,  video2 )

Najstaršou z univerzitných budov je Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne tu stál gotický chrám, zasvätený tomu istému svätcovi. Spravovali ho dominikáni a nakoniec dominikánky. Arcibiskup Pázmaň počítal s tým, že aj chrám bude patriť do komplexu univerzitných budov. Pre skoro havarijný stav tohto chrámu prišlo rozhodnutie zbúrať ho a na jeho mieste postaviť nový a tiež ho zasvätiť sv. Jánovi Krstiteľovi. So stavbou chrámu sa začalo v r. 1630. Jeho projektantom bol Talian Majster Antonio. Pretože univerzitu mali viesť jezuiti, aj tento chrám bol postavený podľa vzoru najväčšieho jezuitského chrámu Il Gesu v Ríme. Vedenie stavby neskôr prevzal ďalší Talian – Pietro Spazzo. Na stavbu okrem arcibiskupa výrazne finančne prispel uhorský palatín gróf Mikuláš Esterházy. Pôdorys, priečelie i členenie hlavného oltára zachovávajú si ešte znaky renesancie, ale v jeho bohatej výzdobe interiéru ozýva sa už nastupujúci barok. Chrám je prvou stavbou raného baroka na Slovensku. Na valenej klenbe s lunetami sú namaľované výjavy z posledného obdobia života sv. Jána Krstiteľa až po jeho násilnú smrť. Ich autorom je E.J. Gruber. Na freskách vidno znaky benátskej školy. Šesť bočných kaplniek je otvorených vysokými arkádami. Bohatú štukovú výzdobu interiéru chrámu urobili talianski majstri Giovanni Battista Rosso, Giacomo Tornini a Pietro Antonio Conti. 
Slávnostná posviacka chrámu bola po ukončení murárskych prác už v roku 1637. S ňou spojené slávnosti trvali ešte tri dni. Počas nich bola v chráme vedecká dišputa profesorov univerzity na prírodovedecké témy, divadelné predstavenie o kráľovi Šalamúnovi a nakoniec promócia prvých dvadsiatich štyroch bakalárov Trnavskej univerzity.
Až v r. 1640  bol hotový aj hlavný oltár. Práve vtedy bolo 100. výročie založenia jezuitskej rehole. Oltáre a drevené sochy v chráme, ako i kazateľňa boli dielom viedenského rezbára Jána Baltazára Knilllinga a jeho pomocníka trnavského rezbára Víta Štadlera. Ako pozlacovači v chráme pracovali Vít Knott, Kristián Knerr a Ferdinand z Cífera.
Hlavný oltár je drevený. Zhora nadol vidíme na ňom tri obrazy, viažuce sa k sv. Jánovi Krstiteľovi. Na hornom a najmenšom z nich je zobrazená návšteva Panny Márie u svojej príbuznej Alžbety. Pod týmto je o niečo väčší obraz so scénou narodenia tohto svätca. Hlavný a najväčší obraz zobrazuje krst Krista v Jordáne. Až v hornej polovici tohto obrazu pri zobrazení anjelov je vidno jeden z typických znakov baroka – pohyb. Na tomto oltári je veľa sôch, ktoré tiež ešte nie sú typicky barokové, ale doznieva tu renesancia. Sochy sú veľmi premyslene usporiadané. V spodnom rade vidíme postavy zo Starého zákona, a to v nadživotnej veľkosti. Sú to Melchizedech, Mojžiš a sv. Pavol, teda postavy z Nového zákona, ale aj sv. Mikuláš a sv. Augustín. V ďalšom rade smerom nahor stoja sochy, zobrazujúce svätcov z jezuitskej rehole: sv. Stanislava Kostku, sv. Ignáca Loyolského, sv. Františka Xaverského a sv. Alojza. Po oboch stranách obrazu ešte stoja tu sochy v tých časoch na juhozápadnom Slovensku veľmi obľúbených svätíc – sv. Kataríny Alexandrijskej a sv. Barbory. V hornej časti oltára sediace postavy zobrazujú štyroch evanjelistov a stojace zasa svätcov z uhorských kráľovských rodín. Vidíme tu teda sochy sv. Imricha, sv. Štefana, sv. Ladislava a sv. Alžbety. V polkruhu celkom hore je sv. Juraj, sv. Margita Antiochijská, sv. Margita Uhorská, sv. Martin. Na najvyššom bode poloblúka stojí socha Panny Márie, patrónky vtedajšieho Uhorska. Postavy sôch poznáme podľa atribútov, napr. sv. Petra podľa kľúčov a sv. Pavla podľa meča.
Istou zvláštnosťou chrámu je dvojstupňový chór a na stenách presbytéria sú zavesené mortuáriá – posmrtných štítov rodiny Esterháziovcov a Očkaja. Do krypty pod chrámom pochovávali totiž mŕtvych členov jezuitskej komunity, ale aj rodiny palatína, ktorý si to aj zmluvne zaistil.  Mortuária patria najväčšiemu donátorovi (sponzorovi) stavby katedrály a jeho rodu, ktorým bol gróf Mikuláš Esterházy, o čom svedčí aj latinský nápis na priečelí chrámu:
DIVO IOANNI BAPTISTAE P. D. S. COMES NICOLAVS EZTERHAZI R. H. Pal.,
v preklade - svätému Jánovi Krstiteľovi postavil gróf Mikuláš Esterházy, palatín uhorského kráľovstva.
Tieto mortuária palatína Esterházyho, jeho synov, ako aj členov rodiny sú uložené po oboch stranách presbytéria, na každej strane štyri. Na ľavej strane sú štíty v poradí: Mikuláš, Daniel, Alexander, František Esterházy

Najuznávanejšiu osobnosť sveta, hlavu katolíckej cirkvi – Svätého Otca Jána Pavla II. privítali zvonením všetky trnavské zvony a obyvatelia mesta 11. septembra 2003. Prvý raz vo svojej histórii vítal malý Rím takú významnú návštevu. Davy ľudí lemovali ulice, ktorými prichádzal pápež ku Katedrálnemu chrámu sv. Jána Krstiteľa. Tu ho privítal primátor mesta a v chráme otec arcibiskup Mons. Ján Sokol okrem iného aj týmito slovami: „Zo srdca ďakujem, že ste prišli z veľkého Ríma do nášho slovenského Ríma.“ Svätý Otec potom chvíľu zotrval v modlitbe pred milostivým obrazom Panny Márie Trnavskej, ktorý sem pri tejto príležitosti priviezli z Dómu sv. Mikuláša. Aj svet sa vtedy opäť dopočul o Trnave, pretože tu bolo prítomných niekoľko desiatok domácich i zahraničných novinárov. Trnavčanom túto vzácnu návštevu bude pripomínať socha pápeža Jána Pavla II, ktorú vytvoril akademický sochár Anton Gábrik. 

 

  - Arcibiskupský palác a knižnica

(pozri 1,  2, 3, )

Arcibiskupský palác bol postavený v roku 1562 na starších základoch niekoľkých farských domov. Neskôr boli pristavané dvorové krídla a miesto pre archív a knižnicu. Do roku 1820 v arcibiskupskom paláci nepretržite sídlili arcibiskupi.

   Iba právnická fakulta nemala svoju vlastnú budovu. Kánonické právo prednášali jezuiti v priestoroch filozofickej a teologickej fakulty, ale občianske (civilné) právo svetskí profesori v budove arcibiskupskej knižnice. Je to budova medzi farským kostolom a arcibiskupským palácom. V r. 1615 dal ju postaviť k arcibiskupskému palácu arcibiskup Forgáč a pôvodne bola určená pre tlačiareň a knižnicu.

 

 

                                                                                                                                                                      Obrázok  -      Adalbertínum 

(pozri 1,  ) 

               Univerzitní študenti bývali v burzách, konviktoch a v seminároch, ktoré sú na ulici Jána Hollého a na začiatku Halenárskej ulice. Ako prvá z týchto budov je na roku Hollého a Invalidskej ulice Adalbertínum (burza sv. Vojtecha). Založil ju P. Pázmaň v r. 1619 pre chudobných študentov jezuitského gymnázia. Neskôr ju rozšírili a nadstavili. Budova stále slúži školským potrebám. Aj pamätná tabuľa na nej pripomína, že v 30 rokoch minulého storočia tu učil aj spisovateľ Peter Jilemnický. 

 

  

Obrázok   - Seminarium rubrorum

(pozri 1,  2, 3, ) 

               Seminarium rubrorum (seminár červených klerikov) bol generálnym seminárom pre celé Uhorsko.  V roku 1649 ho založil arcibiskup Juraj Lippai pre uhorských bohoslovcov. Pomenovanie dostal podľa toho, že jeho seminaristi nosili červené reverendy. Od r. 1853 v ňom sídli gymnázium. Baroková budova bola v roku 1914 zvýšená o jedno poschodie, fasáda dostala novú renesančnú úpravu. Nezachoval sa však pôvodný   erb  zakladateľa. Terajší erb nad portálom bol osadený po roku 1912 a patrí ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi kardinálovi Csernochovi (1852 - 1927). Na tejto budove je pamätná tabuľa básnika Jána Hollého, ktorý tu študoval. 

 

  

Obrázok  -Marianum (Mariánsky seminár)  (pozri 1,  2, 3, )

Marianum (Mariánsky seminár) – mala podobný vývoj. Postavená bola v r. 1666 – 1700. Od roku 1853 tiež patrila gymnáziu a z jej uličnej fasády aj tu zostal ako pôvodný iba ranobarokový portál s erbom zakladateľa Juraja Selepčéniho a sochou Panny Márie. Na budove je pamätná tabuľa Štefana Moyzesa, banskobystrického biskupa a prvého predsedu Matice slovenskej.  Bola v ňom jedna z univerzitných divadelných sál. Začiatkom 20. storočia po radikálnej prestavbe vznikla na prvom poschodí veľká spoločenská sála. Mikuláš Schneider – Trnavský v nej premiérovo uvádzal viaceré svoje diela. Dnes je obnovená sála reprezentatívnym priestorom pre spoločenské podujatia v meste.

 

 

                                                                                                                                                                     Obrázok  - Šľachtický konvikt

(pozri 1,  )

     Poslednou univerzitnou budovou na Hollého ulici je Šľachtický konvikt. Mária Terézia ho dala postaviť v r. 1747 – 1754. V tejto krásnej barokovej budove po zrušení reholí u nás bol vojenský útvar kpt. Nálepku. Až teraz však opäť táto budova slúži účelu primeranému jej historickej i umeleckej hodnote. Sídli tu arcibiskupský úrad. 

História budovy Arcibiskupského úradu

   

     Objekt Šľachtického konviktu – Convictus nobilium – patrí k najreprezentatívnejším objektom komplexu bývalých univerzitných budov v Trnave.
Po svojom prvom príchode do Trnavy vybudovali jezuiti na rohu Hollého ulice a Ulice M. Sch. Trnavského v rokoch 1561 – 1567 kolégium; nedokončená budova však zhorela. Pôvodný šľachtický konvikt, ktorý stál na Kapitulskej ulici, založil v roku 1619 ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň. V roku 1624 ho premenil na dobre dotovaný seminár. V polovici tridsiatich rokov 17. storočia kalčský arcibiskup Ján Telegdy daroval semináru svoj dom na Hollého ulici. V roku 1683 tento dom však vyhorel a odvtedy upadal, až nakoniec budova od roku 1737 bola neobývateľná.
 
      Starú budovu v rokoch 1747 – 1754 na príkaz cisárovnej Márie Terézie nahradila novostavba podľa viedenského palácoveho vzoru, ktorá bola najväčšou neskorobarokovou stavbou v Trnave. Budova bola postavená z rôznych základín v sume 130 tisíc zlatých. Projekt a výstavba objektu boli realizované pod kontrolou Viedenskej stavebnej komory. Slohový výraz tohto objektu je typický pre okruh hlavného viedenského architekta Antona Hillebrandta, ktorý bol jedným z predstaviteľov klasicizujúceho baroka.
 
     Šľachtický konvikt je honosný, štvorkrídlový, dvojtraktový a trojpodlažný palác. Jednotlivé podlažia boli pôvodne riešené podľa účelu, ktorému mali slúžiť – hospodárske priestory, izby pre študentov a veľké spoločenské a reprezentačné miestnosti. Na chodbách, schodiskách a v refektári bola uplatnená barokovo-rokoková štuková výzdoba. Hlavné uličné priečelie malo pôvodne tri vstupy – jeden hlavný a dva jednoduché, ktoré plnili hospodársky účel (jeden z nich je v súčasnosti zamurovaný). Akcentom hlavnej uličnej fasády je reprezentačný portál s plastickou, do priestoru riešenou stĺpovou architektúrou, nesúcou balustrádový balkón so sochárskym dvojitým erbom a plastikami.
 
     Až do roku 1777 budova slúžila Trnavskej univerzite ako internát pre šľachtických študentov. Po odsťahovaní univerzity do Budína využívala palác striedavo cirkev a vojsko. V rokoch 1919 – 1936 v budove sídlil Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda. Po jeho presťahovaní do Bratislavy tu sídlil Malý seminár a umiestnený tu bol aj internát pre žiakov, ktorý spravovali saleziáni. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bola budova cirkvi odobratá a prevzatá Československým štátom do správy Ministerstva národnej obrany.
 
      V budove až do roku 1990 sídlili kasárne. V roku 1991 bola budova vrátená Trnavskej arcidiecéze, ktorá uskutočnila jej finančne i technicky náročnú rekonštrukciu a presťahovala sem Arcibiskupský úrad.

     V krátkom vyčnievajúcom piatom krídle budovy je umiestnená Kaplnka Sv. Kríža. V literatúre sa často nesprávne uvádza ako Kaplnka sv. Jána Evanjelistu. Múry oktogonálne zaklenutej kaplnky sú mohutnými pilastrami rozčlenené na 8 polí, rozdelených oknami.
 
      Kaplnku zdobia nástenné maľby a iluzívna freska z roku 1758 od Vavrinca Musingera. Námetom sú scény zo Zjavenia sv. Jána Evanjelistu. Pôvodné zariadenie kaplnky sa nezachovalo. Po rekonštrukcii bola kaplnka doplnená oltárom Svätého Kríža.
 
     Široká báň kupoly nad kaplnkou konviktu spolu s vežami Baziliky sv. Mikuláša vytvára unikátnu vedutu Trnavy.
 
      Viedenský cestovateľ Jozef Krickel, ktorý v tridsiatich rokoch 19. storočia precestoval Slovensko a navštívil aj Trnavu, napísal, že takouto budovou, ako je šľachtický konvikt, by sa pýšila aj samotná Viedeň.

Spracoval: PhDr. Rastislav Karaba, PhD.

Použitá literatúra:
DZURŇÁKOVÁ, Z.: Komplex univerzitných budov v Trnave. In: Dejiny Trnavskej univerzity 1635-1777, 1992-2010. Editori: J. Šimončič a A. Hološová. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2010, s. 287 – 297.

JANKOVIČ, V.: Budovy Trnavskej univerzity. In: Monumentorum tutela. Ochrana pamiatok 13. Bratislava : Obzor 1988, s. 365 – 378.

Dejiny Trnavy. Zostavili: J. Šimončič a J. Watzka. Bratislava : Obzor, 1988, 498 s.

Trnava 1238 – 1938. Trnava : SSV, 1938, 489 s.

ŠIMONČIČ, J.: Mojej Trnave. K dejinám Trnavy a okolia. Trnava : B-print, 1998, 419 s.

ŽUFFOVÁ, J.: Obnova univerzit. budov v Trnave. In: Trnavská univerzita 1635 – 1777. Zostavil: J. Šimončič. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, 1997, s. 199 – 207.

 

                                                                                                                                                                   Obrázok   - Stephaneum (seminár sv. Štefana)

(pozri 1,  2,  )

 Hneď vedľa, ale už na Halenárskej ulici, je Stephaneum (seminár sv. Štefana).  Budova mierne lichobežníkového tvaru s vnútorným dvorom vznikla spojením 4 budov, ktorých fasády boli zjednotené v rokoch 1723-1724 po ukončení moru, ktorý zasiahol Trnavu. Optické rozčlenenie fasády toto spojenie naznačuje aspoň farebným odlíšením, ktorého logika bude viac zrejmá až po ukončení rekonštrukcie západnej fasády zo strany Halenárskej ulice, ktorou rekonštrukcia pokračuje. Severná fasáda je 14 – osová. Dve okná sú zamurované. Na okenných otvoroch na prízemí je zachovaných 12 plochých kovaných prevliekaných mreží. Fasáda je horizontálne členená rímsou, na prízemí je rustika. Obdĺžnikové okná majú kamennú ušnicovú šambránu, sú zdobené píniovými šiškami.
Stephaneum je dvojpodlažný celopodpivničený štvorkrídlový palác so stredným zatvoreným dvorom, okolo ktorého vedie spojovacia chodba. V budove sa nachádza i kaplnka zaklenutá kupolou a vyzdobená freskami. Autorom maliarskej výzdoby je J. I. Cimbal. Stropy paláca sú pokryté ozdobnými štukami. Palác bol postavený ako súčasť areálu univerzitných budov v roku 1724 podľa projektov neznámeho viedenského autora z okruhu známeho architekta J. L. Hildebrandta. Podľa slov Mgr. art. Juraja Puškára „ide o príklad neskorobarokovej až rokokovej palácovej architektúry mestského typu s architektonickým prevedením výnimočných kvalít.“    V rokoch 1724-1850 tu sídlil Seminár sv. Štefana založený arcibiskupom Mikulášom Oláhom. Palác bol vybudovaný z darov Štefana Koháryho, kanovníka Méreyho a vikára Spáczayho. V roku 1850 bol seminár z paláca presťahovaný do Ostrihomu a až do roku 1886 dom obýval arcibiskupský vikár.
Od roku 1886 tu bol zriadený katolícky chlapčenský sirotinec, po roku 1945 bol využívaný ako detský domov. V roku 1995 bol objekt uzavretý až do roku 2007, kedy sa začalo s rekonštrukciou. Stephaneum dostalo novú strechu, v súčasnosti je však budova neobývateľná, potrebuje komplexnú rekonštrukciu. Patrí medzi národné kultúrne pamiatky, nachádza sa v severovýchodnom časti Mestskej pamiatkovej rezervácie Trnava.

 

 

 

 

 

 

                                                                                                                                                                      Obrázok - Lekárska fakulta  (pozri 1,  )

Klasicistická dvojpodlažná budova fakulty ktorú postavil v rokoch 1770 – 1772 staviteľ J. Hausmann. Po odchode Trnavskej univerzity bola v budove Kráľovská akadémia. Po obnovení Trnavskej univerzity tu sídli Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Na rohu budovy je socha sv. Jána Nepomuckého.

 Obrázok

 - Olahov seminár (pozri 1,  video1  )

          Ako posledný objekt národnej kultúrnej pamiatky Univerzitné budovy v Trnave je Oláhov seminár. Stojí na Mikulášskom námestí a postaviť ho dal pred r. 1566 arcibiskup Mikuláš Oláh. Po poslednej obnove budovy v r. 1974 – 1979 je tu Múzeum knižnej kultúry pri Západoslovenskom múzeu v Trnave. 

  

 

 

 

     Trnavská univerzita bola v r. 1777 presťahovaná do Budína. Budovy jezuitského kolégia na Univerzitnom námestí dostalo vojsko. Bývali tam vojenskí vyslúžilci, vojenskí invalidi a naposledy vojenská posádka. 

  
 
Obrázok

 Bazilika sv. Mikuláša – Hrubý kostol

 (pozri fotogaléria 1,  2,  3,  4,   5,  6,  7,  8, 9, 10, 11,video1 ,  video2,  video3, video4 , video5, video6)

Pôvodným centrom Trnavy bolo dnešné Mikulášske námestie. Na miernej vyvýšenine týči sa tu majestátna stavba gotického Baziliky sv. Mikuláša. Postavili ju v r. 1380 – 1421 na mieste pôvodného románskeho chrámu, zasväteného tomu istému svätcovi. Je to trojloďový chrám bazilikového typu, hlavným oltárom orientovaný na východ. Presbytérium i chrámové lode sú zaklenuté krížovou rebrovou klenbou. Bočné lode sú od hlavnej oddelené gotickými arkádami. Počas pobytu ostrihomských arcibiskupov v Trnave bol tento chrám katedrálnym chrámom. V r. 1618 – 1630 k južnej i severnej lodi pristavili barokové bočné kaplnky. V kryptách sú pochovaní významní cirkevní hodnostári a na stenách kaplnky sú umiestnené epitafy. Najstarší oltár nachádza sa v južnej lodi a je zasvätený pamiatke Všetkých svätých. Zhotoviť ho dali kanonici Marek Šenkvický a Matej Šenkvický v r. 1630. Socha Panny Márie, ktorá stojí na oltárnom stole tohto renesančného oltára, je z 15. storočia. Terajší hlavný oltár chrámu je tu už štvrtým oltárom. Má vlastne iba oltárny stôl a svätostánok. Jeho jedinou výzdobou sú krásne gotické okná s farebnými vitrážami. 
Trnavčania dali v r. 1739 – 1741 pri severnej lodi dómu postaviť krásnu barokovú kaplnku. Donátorom stavby bol arcibiskup Imrich Esterházy. Na oltár umiestnili milostivý obraz Panny Márie Trnavskej. Tu však treba vysvetliť isté súvislosti. Obraz je kópiou originálu, ktorý je v Kostole sv. Alexeja a Bonifácia v Ríme a je to vlastne jeho skrášlená podoba. Forgáč bol vtedy seminaristom a obraz namaľovaný na dreve (89x71cm) priniesol do Trnavy. Umiestnili ho v Dóme sv. Mikuláša a tešil sa veľkej úcte. V čase, keď Turci drancovali už v okolí Trnavy, v r. 1663 ľudia na obraze videli krvavý pot. Počas 2. kuruckej vojny obraz v r. 1708 trikrát slzil. V r. 1710 zasa v Trnave zúril mor. Trnavčania 21. novembra išli aj s týmto obrazom v procesii z Dómu sv. Mikuláša, ktorý bol a je i teraz farským chrámom, na dnešné Trojičné námestie a prosili Pannu Máriu o pomoc. A práve vtedy mor prestal. Preto má odvtedy dlhú a živú tradíciu v Trnave tzv. novéna pred 21. novembrom ako prejav vďaky, a je známa nielen v Trnave a v jej okolí, ale vlastne skoro na celom Slovensku.
Maliarsku výzdobu presbytéria i hlavnej lode chrámu urobil v r. 1905 – 1906 Leopold Bruckner. Na stenách presbytéria namaľoval výjavy zo života sv. Mikuláša. Celú severnú stenu hlavnej lode zdobí sedem výjavov z Nového zákona, ktoré vlastne zobrazujú sedem sviatostí. Medzi týmito obrazmi sú namaľované postavy štyroch evanjelistov. Oproti nim na južnej stene hlavnej lode sú zasa analogické výjavy zo Starého zákona a medzi nimi sú postavy štyroch starozákonných prorokov. Tak napríklad ako pendant Svadby v Káni Galilejskej nachádzame scénu s nápisom: Bóz sa zasnubuje s Rút.

Hneď oproti hlavnému vchodu do Dómu je bočný vchod do rímskokatolíckej fary. Postavili ju na prelome 13. a 14. st. a jej obnova sa uskutočnila v r. 1768. Vedľa fary vpravo je Oláhov seminár, ktorý sme už spomínali medzi univerzitnými budovami. Vedľa Dómu smerom na juhovýchod stojí arcibiskupský palác. Pôvodne goticko-renesančnú stavbu barokovo prestavali. 

 História Baziliky sv. Mikuláša v Trnave
 Bazilika sv. Mikuláša     Výraznou pamiatkou Trnavy je Bazilika sv. Mikuláša, ktorého stavba a začala v roku 1380. Tento gotický trojloďový kostol bol postavený na mieste staršieho románskeho kostola, na ktorý sa vzťahuje najstaršia písomná správa o Trnave (1211) a ktorého časť základov bola odkrytá pri rozsiahlych renovačných prácach v r. 1975.

     Stavba baziliky bola robená ako mestská stavba, keďže mesto ako patrón dodávalo stavebný materiál z vlastných zdrojov, ale aj za podpory panovníkov a bohatého meštiactva. Trojloďový chrám bol postavený na najvyššom bode starého mesta. Okolo bol cintorín. Pôvodné hlavné uličné priečelie baziliky bolo jednovežové (gotické). Na južnej strane sa nachádzajúci gotický portál je pôvodný. Obvodové vonkajšie murivo malo oporné piliere, medzi nimi vysoké gotické okná.

      Vo svätyni päťbokého záveru zachovalo sa pôvodné gotické pastofórium. Na severnej strane je gotický otvor, vedúci dnes do sakristie. Pôvode viedol do románskej kaplnky sv. Juraja, ktorá počas stavby kostola slúžila farským potrebám. 

     Krížová klenba svätyne má rebrá hruškovitého profilu. Svätyňa nadväzuje na hlavnú loď masívnym triumfálnym oblúkom. Hlavná loď má po obidvoch stranách rovnakej šírky bočnej lode oddelené nerovnako širokými gotickými arkádami.   

     Štyri klenbové polia hlavne lode sú podobne riešené ako vo svätyni. V strede polí sú vypustené kamenné svorníky s plastickými erbmi. (Žigmund Lucemburský, Alberte Habsburský a mesto Trnava). Bočné lode sú podobne klenuté s kamennými rebrami a svorníkmi. V predsieni kostola (podchórie) sa zachovali pôvodné fresky: atribúty evanjelistov , uprostred znak mesta a na stenách a pilieroch sv. Ján ev., sv. Mikuláš, sv. Pavol a výjav o svätom Jurajovi.

     Pôvodné kaplnky ležiace z oboch strán hlavného vchodu boli prestavané a zosilnené začiatkom XVI. Storočia, kedy sa uskutočnili ďalekosiahle úpravy a opravy. Vtedy arcibiskup Mikuláš Oláh chcel zvýrazniť význam tohto chrámu, ktorý od roku 1543 slúžil aj ostrihomskému arcibiskupovi a jeho kapitule, ktorí sa evakuovali pred Turkami do Trnavy. Prestavali sa: priečelie na dvojvežové a pod vežové kaplnky boli rozšírené. V roku 1577 boli na vrchole veží umiestnené veterníky: kohúti s dvojkrížom. (Kohút na snôpku je aj pri bočnom vchode. Je z erbu mestského kapitána Hollého - 1498). 

     17. storočie bolo v znamení najrozsiahlejších stavebných úprav a zmien kostola. Z popudu arcibiskupa kardinála Petra Pazmana začala v roku 1618 rozsiahla prestavba a interiérové úpravy, ktoré skončili v roku 1630. Prístavbou bočných kaplniek zmenil sa nielen pôdorys kostola, ale aj jeho jednoliatosť a gotická štruktúra. Vtedy bola aj rozrušená gotická kaplnka sv. Juraja a na jej mieste vybudovaná sakristia. Postavený bol nový chór, kazateľnica, nové lavice ako aj nové oltáre – všetko v barokovom slohu. 

     Veľký požiar v roku 1666 zasiahol severnú vežu, ktorú dal arcibiskup Juraj Szelepchen – Pohronec v roku 1676 prestavať na výšku južnej veže. Prebudovaná bola aj sakristia a ozdobená linetovou klenbou so štukovým dekorom.

     Poslednou významnou prístavbou kostola bola centrálna baroková kaplnka Panny Márie, postavená v roku 1739 – 1741 s baldachýnovým oltárom od A. Huettera. 

     Začiatkom 19. storočia bol opravený triumfálny oblúk, zrušené sedlové vežičky steny svätyne dostali drevené obloženie a na južnej strane v r. 1823 boli zosilnené oporné piliere z materiálov zrušeného slovenského kostola sv. Michala arch.

     V rokoch 1900 – 1905 boli osadené nové vitráže okien, urobená maľba bočných stien hl. lode i svätyne. V roku 1916 bola odstránená tehlová výplň trojkružového gotického okna južnej podvežovej kaplnky a kaplnka v roku 1922 renomovaná.

     V r. 1954-1958 boli omietnuté veže, porobené rozsiahle očistné a konzervačné práce na rímsach, kamenných osteniach, fialách a kamenných chrličoch.

     Očistenie barokového stropu sakristie v r. 1964, elektrifikovanie zvonenia v r. 1967 atď.

 

Rozmiestnenie epitafov a pamatných dosiek

 
     Náhrobné kamene patria medzi menej skúmané a poznané. Hoci sa o práci kamenárov a sochárov . Pomerne dosť popísalo, akoby sa bolo zabudlo na tých, ktorí v dávnejšej minulosti zhotovovali náhrobné kamene, epitafy, pamätné a iné tabule a dosky. 
 
     Náhrobníky sú pozoruhodné z hľadiska historického i umeleckého. Myslím, že je na čase zdokumentovať aj tieto výtvory našich majstrov a umelcov. Pamiatkári i múzeá mali by prevziať starostlivosť, evidenciu i opateru, navrhovať reštaurovanie a pod. 
Rozmiestnenie epitafov a pamatnych dosiek
     Neraz boli popred epitafy umiestnené umelecky kované mreže tvoriace nielen doplnok, ale aj potrebnú ochranu.

      Pri prestavbách, opravách, rušeniach sa stávalo, že epitafy boli odložené, premiestňované, žiaľ aj ponechané „napospas“.

      Farský kostol sv. Mikuláša v Trnave patrí medzi tie pamätné kostoly, kde sa uchovali aj početné náhrobné kamene, pamätné dosky, tabule. A práve o tých chceme tu podať obraz aspoň s najdôležitejšími poznatkami a lokalizáciou.

      Farský kostol sv. Mikuláša v Trnave bol vybudovaný v rokoch 1380-1424 na mieste staršieho románskeho kostola. Tento chrám mal od začiatku aj sepulchrálnu funkciu.

      Okrem okolitého cintorína, zrušeného v roku 1743, krypty kostola slúžili na pochovávanie.

      Pod svätyňou farského chrámu boli vybudované murované krypty a tak tomu bolo aj pod hlavnou a bočnými loďami. Aby sa zachovala pamiatka tu pochovaných, podľa zvyklostí sa zhotovovali náhrobné kamene rôznych techník, materiálov a prevedenia, ktoré boli umiestnené buď priamo nad miestom pochovania plocho alebo boli dané do dlažby, prípadne na stenu kostola. Zachovalé náhrobné kamene i ďalšie kamenné tabule pochádzajú hlavne zo 14. až 17. storočia. Vidieť na nich istý vývoj a vyspelosť tvorcov ako po stránke tematickej, tak aj výtvarnej a umeleckej. Od jednoduchých či účelových riešení až po plošné a reliéfne zobrazenia – poprsím, v polohe kľačiacej i stojacej. Mnohé pravda, najmä do dlažby zapracované sú jednoduché – len s textami, prípadne jednoduchou obrubou linajkovou.

      Epitafy umiestnené v bočných kaplnkách sú umelecké výtvory. Po bokoch sú ozdobné stlpiky alebo pilastre vyrastajúce zo sokla, hore spájané kladím, tympanónom a pod. Nájdu sa aj riešenia na spôsob edikúl, ale jednoduchšie s plošnou rytinou, ale tie sú zvyčajne ozdobené jemne vypracovanými a priliehavými ozdobami, linajkami, prípadne aj erbami.

       Epitafy pochovaných pod svätyňou farského kostola boli pôvodne rozmiestnené na stenách svätyne alebo sekundárne na dlažbe. Až počas ďalekosiahlych renovačných prácach v rokoch 1812-1816, kedy steny svätyne boli zakryté dreveným obložením, boli epitafy umiestnené do bočných kaplniek, postavených v prvej tretine XVII. storočia.

     Na dlažbe svätyne ostalo len pár pôvodných kamenných tabúľ:

Pamätná tabuľa venovaná kardinálovi Petrovi Pázmaňovi, ktorá bola nad vchodom do sakristie a bola premiestnená pod okno kaplnky sv. Jána Krstiteľa.

      Všetky hrobky pod svätyňou, trojlodím, prípadne pod kaplnkami boli koncom 18. storočia zamurované tak, aby sa nedalo prechádzať ani medzi celami hrobov. Stalo sa tak po vlúpaní a zneuctení hrobov.

Týmto chceme poukázať na tieto náhrobníky a povedľa nich aj na ďalšie tabule, nakoľko v literatúre sú len ojedinelé správy, neraz nejednotné alebo nepresné.
 
S v ä t y ň a

V kryptách pod svätyňou boli pochovaní:
Na severnej strane :
Kardinál František Forgáč (15. 10. 1615)
Kardinál Anton Vrančič (17. 6. 1573)
Arcibiskup Ján Kutasi (17. 9. 1601)
Kanovi Kapronczali (1605)
Arcibiskup Pavol Varda (1549)
Arcibiskup Mikuláš Oláh (16. 1. 1568)

Uprostred:
Biskup Ján Cherődy (7. 8. 1597)
Biskup Mikuláš Telegdi (25. 4. 1506)
Kanonik Alojz Robik (22. 12. 1701)

Na južnej strane:
Arcibiskup Imrich Lesi (4. 11. 1642)
Kanonik Pavol Zondinus (1558)
Kanonik Juraj Dubovský (1577)

Na presne neznámom mieste vo svätyni:
Andrej Papay (1553) Ambróz Thalassy (1593) Peter Škoda (1574) Mikuláš Proje (1731) Tomáš Dombroi (1580) Ján Batalič (1604) Ján Thalmi (1609) František Selepcheny (1611) Mikuláš Paulini (1630)

      Pri rôznych úpravách a premiestňovaní zariadenia boli na dlažbe svätyne zistené tieto kamenné tabule (vyznačené na  plániku svätyne):

 Pôdorys svätyne dómu sv. Mikuláša – dnešný stav  s vyznačením miest, kde boli na stenách pôvodne umiestnené epitafy premiestnené v18. storočí do bočných kaplniek–
1. Kardinál František Forgáč
2. Kardinál Anton Vrančič 
3. Arcibiskup Ján Kuthasi
4. Kanonik Kaproncai
5. Arcibiskup Pavol Varda
6. Arcibiskup Mikuláš Oláh
7. Arcibiskup Imrich Lósy
8. Kanonik Pavol Zondinus
9. Kanonik Matej Graecus
10. Biskup Ján Szászy
11. Kanonik Juraj Dubovský
12. Biskup Ján Cherődy
13. Biskup Mikuláš Telegdi
14. Kanonik Alojz Robik
15. Pam. Tabuľa kardinála Petra Pazmáňa
 

 Hlavná  lď   kostola
Na severnej strane – pod vchodom na kazateľnicu nápis.

Na južnej strane na prvom stĺpe o sv. omšiach (základina) svät. biskupa Pavla Forgáča

Severná  loď   kostola
V mieste, kde je teraz oltár Nepošvrneného Počatia prebl. Panny Márie, v minulosti bol oltár Panny Márie. Na tomto oltári bola aj socha, ktorá je teraz na oltári všetkých svätých. Podľa vizitácií vieme, že tu na východnej stene a na dlažbe boli náhrobné kamene.

V krypte pod oltárom boli pochovaní:
Kanonik Mikuláš Novák (31.1.1603) Adam Šuškovič (1583)
Matej Poklostoi (18. 9.1585 Veliky Juraj (1588)
Pavol Olasz (30. 12. 1760)


      Najstaršie epitafy farského chrámu sv. Mikuláša v Trnave pochádzajú z druhej polovice 14. storočia. Tieto dva epitafy boli premiestnené alebo zo staršieho románskeho kostola alebo z okolitého cintorína. Je pravdepodobnejšie, že boli v kostole. Počas stavby dnešného chrámu boli podľa niektorých údajov umiestnené v kaplnke sv. Juraja. (Bola zrušená až za stavby dnešnej priestrannej sakristie v prvej polovici 17. storočia.).
Oba epitafy sú na západnej stene severnej (ľavej) bočnej lode kostola (za spovedelnicou). Oba epirafy sú mramorové, tmavočervenej farby a umiestnené vedľa seba. Aj veľkosti sú skoro rovnaké: ľavý 127x240 cm a pravý 124x245 cm.
Tabule majú na vonkajšom okraji dvojitú ryhu, medzi ktorými sú tesané texty začínajúce vždy vľavo hore.
Precízne a jemné vypracovanie textov poukazuje na jedného kamenárskeho majstra. Všetky litery okrem prvej sú gotickou minuskulou vrátane rímskych číslic označujúcich letopočty. Nakoľko toto sú vôbec najstaršie epitafy v Trnave, sú aj najhodnotnejšie historicky. Pred uvedením textov ešte pripomenieme, že medzi niektorými slovami je ako oddeľujúce znamienko malý kosoštvorček (my ho tu označujeme bodkou).

Epitaf ľavý bol zhotovený pre zomrelú Katarínu, manželku Micdiana. Zomrela po sviatku Obrátenia sv. Pavla roku 1386, teda po 28. januári. Vnútorná plocha náhrobníka je hladká a vidieť len slabo rytý plochý reliéfny kríž.

Druhý náhrobný kameň hovorí o Kunegunde, manželke Eberhardiho, ktorá zomrela v deň sv. Egyda v roku 1373. Pred začiatkom textu je ležatý krížik. Náhrobník má uprostred jeden rytý erb: brnenie, na prilbici v podobe vežičky s nadstaveným chocholom a pod prilbou šikmo ležatý štít. Na štíte sa opakuje obraz vežičky s chocholom.


Južná  loď
Najväčším epitafom kostola sv. Mikuláša je mramorový náhrobník krajinského sudcu Juraja Drugetha, umiestnený vedľa oltára Všetkých svätých.
Autorom diela je viedenský sochár Abrahám Hermann.

V krypte pod oltárom sú pochovaní:
Eufrozia Docziová Alžbeta Revayová
Mária Forgáčová Ján Drugeth
Valentín Drugeth Kristína Forgáčová
Mária Révayová Juraj Bánovský (7. 10. 1600)
Gőgh František (1629) Illyés Ján (23. 11. 1733)
A ďalší...


Severné  kaplnky

Pod oknom je epitaf Jána Szászyho. Pod postavou je nápis, okraje sú vyplnené textami, ktoré začínajú na hornej hrane.

Na západnej stene je epitaf arcibiskupa Antona Vrančiča.

Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (západná stena)

Kaplnka sv. Alžbety
V tretej severnej kaplnke je epitaf kardinála, arcibiskupa ostrihomského Františka Forgáča. Druhá časť textov je dole na čiernej mramorovej tabuli.

V krypte pod oltárom boli pochovaní:
Matej Zlatary (16.10.1611) Alžbeta Kerplichová (12.5.1724)


Južné  kaplnky
V prvej južnej kaplnke oproti oltára sv. Jána Krstiteľa je epitaf arcibiskupa Imricha Losiho. Za oltárom je kamenná tabuľa. Pod oknom kaplnkz je pamätná tabuľa, ktorú dala vyhotoviť Ostrihomská kapitula na znak vďaky kardinálovi a arcibiskupovi Petrovi Pazmánovi (1630). Táto tabuľa bola pôvodne nad vchodom do sakristie.

V krypte pod kaplnkou boli pochovaní:
Naray Juraj (5. 12. 1699) František Petterffy (15. 1. 1736)


Kaplnka Božieho Tela
V strednej južnej kaplnke je oproti oltára epitaf ostrihomského arcibiskupa Jána Kuthasyho.
Na vrchnej rímse kladia je v kartuši erb s heslom a nasleduje text na tabuli.
Pred zhotovením terajšej dlažby bola tu náhrobná doska mešťana Tomáša Panzera a manželky Žofie.

Kaplnka sv. Doroty
Na západnej stene je epitaf arcibiskupa Mikuláša Oláha. Koncom 50. rokov minulého storočia bola zhotovená kópia Oláhovho náhrobníku pre Západoslovenské múzeum Trnava.


Sakristia
Pamätná tabuľa Andreja Mindszentiho (z roku 1577), ktorá bola pôvodne v kaplnke (zrušenej) sv. Juraja, potom na sakristii na západnej stene.
V sakristii je umiestnený obraz – maľba – sv. Michala archanjela, ktorý bol pôvodne v kostole sv. Michala.


Hlavný portál
Pred hlavným portálom dómu sv. Mikuláša boli tri kamenné dosky zo 17. storočia tu pochovaných.


Južný portál
Pri vchode je na severnej strane erb Pavla Holého, ktorému kráľ Matej 10. apríla 1488 za zásluhy udelil erb – kohút na snôpku. Na plastike, ktorá pochádza zo zrušeného slovenského kostola sv. Michala archanjela je zobrazený Holého erb s letopočtom 1498.


Okolie kostola
Pri úpravách terénu okolo dómu sv Mikuláša v rokoch 1949-1950 boli na severnej strane uložene rôzne kamene (údajne z krypty) pod kaplnkou Panny Márie. Medzi nimi sa nachádzali aj niektoré uložené údajne ešte v roku 1767. Na viacerých boli čiastočne zachovalé texty alebo obrysy písma a čísiel. Vtedy mi to nedalo pokoj a tak som viaceré pomeral a nakoľko sa dalo aj obkreslil. Prešlo niekoľko mesiacov a mesto Trnava kamene odpredalo, prípadne vyviezlo do zberu.
Pri západnej bráne cintorína bol v roku 1609 pochovaný ostrihomský kanonik Ambróz Ráczkővi.

 

  

Obrázok    Súsošie sv. Jozefa

Na Námestí sv. Mikuláša stojí súsošie sv. Jozefa. Vytvoril ho v r. 1731 I. Melzer. V dolnej časti súsošia sú sochy sv. Mikuláša, sv. Karola Boromejského a sv. Kataríny Alexandrijskej. O niečo vyššie zasa vidíme anjelikov s tesárskymi nástrojmi a na vrchol obelisku umelec postavil sochu sv. Jozefa s Ježiškom.

 
 

 

                                                                                                                      Obrázok Kostol Nanebovzatia Panny Márie s kláštorom - Klariský  (fotogaléria, pozri 1,  2,  video1)

          Keď sa dívame od baziliky smerom na Kapitulskú ulicu, vidíme vysokú vežu Kostola Nanebovzatia Panny Márie. Kostol i kláštor, v ktorom bývali klarisky, začali stavať čoskoro po tom, ako Trnava získala mestské privilégium. Obidve budovy prešli viacerými stavebnými úpravami. Prevažne barokovú podobu získali po úprave v r. 169-1693. Po zrušení niektorých reholí Jozefom II. až do roku 1945 tu bola vojenská nemocnica pre duševne chorých. Od r. 1956 v kláštore sídli Západoslovenské múzeum.  Kostol je uzavretý. Z expozícií múzea si jeho návštevníci určite nenechajú ujsť bohatú zbierku keramiky, za ktorú múzeum vďačí najmä zberateľskej činnosti trnavského pekára a cukrára Štefana Cyrila Parráka. Azda rovnako veľký záujem prejavujú návštevníci múzea o unikátnu zbierku kostolných zvonov, a to nielen z trnavskej zvonolejárskej dielne, ale z celého Slovenska. 

 
    
 

                                                                                                              

Obrázok  Budova divadla (pozri 1,   )

Tretia dominanta Trojičného námestia je Divadlo Jána Palárika. Plány vypracoval staviteľ B. Grünn a na stavbu prispelo mesto i občania, ktorí zozbierali 11 tisíc zlatých. Stavba bola povolená 18. apríla 1831 a už 11. novembra 1831 divadlo otvorili. Bolo to v roku, keď na Slovensku, a teda aj v Trnave, zúrila cholera. Tridsať rokov sa tu však hrávalo po nemecky a až od 11. januára 1869 po slovensky, až kým nezačala maďarizácia. Divadlo je pomenované po slovenskom dramatikovi, ktorý ako katolícky farár pôsobil v neďalekom Majcichove, a tu v Trnave sa hrali jeho hry Drotár, Inkognito a Dobrodružstvo pri obžinkoch. 
 

 

                                                                                                                                                              Obrázok Kostol sv. Jakuba st. Apoštola - Františkánsky

( fotogaléria, pozri 1,   2 ,   )

Z Trojičného námestia dostaneme sa Divadelnou ulicou ku Kostolu sv. Jakuba st. apoštola. Predpokladá sa, že tu bolo v čase budovania mestských hradieb benediktínske opátstvo. Už v r. 1325 sa tu spomína poškodený požiarom, v r. 1363 zasa gotický kostol. Zemetrasenie i veľké požiare kostol i kláštor veľmi poškodili, preto ho viackrát prestavovali a upravovali. Jeho dnešná podoba je zo stavby v r. 1689 – 1712. Vežu kostola dostavali v r. 1714. Na okraji štítu sú umiestnené sochy sv. Františka z Assisi a sv. Antona Paduánskeho. Tento barokový jednoloďový kostol má valenú klenbu s lunetami, ktoré dosadajú na mohutné piliere a vytvárajú tak priestor pre bočné kaplnky. V kostole je najviac oltárov v Trnave, 2 vo svätyni, 1 v sakristii, 10 v lodi kostola a 1 v kaplnke. Hlavný oltár  má stĺpovú architektúru a v jeho strede je veľký obraz Svätý Jakub v gloriole. Namaľoval ho J. Zanussi v r. 1794: Práce tohto trnavského maliara zdobia oltáre aj vo farskom i uršulínskom kostole. Pod kostolom sú rozsiahle priestory, kde pochovávali príslušníkov františkánskej rehole. 

 

                                                                                                                            Obrázok Pomník Antona Bernoláka

(pozri 1,  2,  3,  4,  )

Za kostolom, ale už za hradbami, je známy pomník kodifikátora prvého spisovného slovenského jazyka – Antona Bernoláka. Tento rodák z oravskej Slanice študoval filozofiu v Trnave a v r. 1791 – 1797 pracoval ako tajomník v arcibiskupskej kancelárii. V Trnave spolu s Fándlym založili Slovenské učené tovarišstvo. Autorom Bernolákovho pomníka je trnavský sochár Ján Koniarek, ktorého dielo sa stalo základom slovenského moderného sochárstva. Pomník odhalil predseda československej vlády Milan Hodža v októbri 1937. 
 

Spolok sv. Vojtecha

(pozri 1,  )

Od františkánskeho kostola môžeme prejsť na ulicu Andreja Radlinského. Tu sídli Spolok sv. Vojtecha, ktorý v r. 1870 založil Andrej Radlinský. SSV vydával najmä katolícku literatúru a v období maďarizácie to boli vlastne jediné slovenské knihy, ktoré sa vtedy u nás vydávali, a ktoré udržiavali a upevňovali slovenské národné povedomie. O toto sa SSV zaslúžil aj svojimi kontaktmi so zahraničnými Slovákmi, najmä v USA. Slovenskí vysťahovalci v USA zasa svojou finančnou pomocou účinne pomáhali riešiť SVV finančné problémy. Tak napríklad z ich darov a zbierok si SSV postavil v Trnave tlačiareň.
 

 

Obrázok Budova radnice

(pozri 1,  )

Z Radlinského ulice dostaneme sa na Hlavnú ulicu, a hneď prvý dom na nej je historická budova radnice. Trnava mala radnicu už v r. 1413. Terajšia radnica je vlastne komplexom niekoľkých budov, ktoré vznikli v 16. – 19. storočí. Podľa erbu mesta na nádvorí radnice, ktorý má aj letopočet 1544, môžeme usudzovať, že je to rok jej výstavby, prípadne prestavby. Terajšia podoba priečelia je klasicistická. Na pamätnej tabuli, ktorá je umiestnená na vnútornej strane balkóna radnice, si môžeme prečítať latinský nápis, ktorého záver v slovenskom preklade hovorí, že „bola zbúraná stará radnica a nákladom mesta bola od základov postavená nová. Túto pamätnú tabuľu nechal vyhotoviť senát a ľud ako monument pre budúce veky. Roku Pána 1793.“ 
Na priečelí radnice bola v r. 2004 odhalená pamätná tabuľa Jánovi Sambucusovi, ktorý sa narodil 24. júna 1531 v Trnave a zomrel 13. júna 1584 vo Viedni. Práve zásluhou tohto významného európskeho humanistu, polyhistora, univerzitného profesora, editora a básnika sa už v 16. storočí Trnava dostala do povedomia európskych vzdelancov. Pod svoje vedecké i umelecké práce, ale aj v listoch sa podpisoval ako Tirnaviensis Pannonius (Trnavský Panónčan). Za jeho biografickými údajmi sa na tejto pamätnej tabuli uvádzajú štyri verše z jeho básnickej zbierky Emblemata, ktorú vydal v r. 1564 v Antverpách. Pod latinským textom je tu aj ich slovenský preklad od Viliama Turčányho:
V Panónii je slávne a slobodné kráľovské mesto:
Trnava, takým menom, právom ho nazýva ľud.
V ňom som sa zrodil a v ňom som aj uvidel spanilé svetlo:
Presladká škola mi dala zo živej vody piť v ňom.

V hornej časti priečelia radnice nemôže ujsť našej pozornosti pozlátený veľký znak mesta – Kristova hlava v kolese, kde sú aj symboly dňa a noci a prvé i posledné písmeno gréckej abecedy. 

 

 

Obrázok Kostol sv. Jozefa - Pavlínsky

( fotogaléria, pozri 1,  2,  3, )

Z hlavnej ulice môžeme prejsť Trhovou ulicou na Paulínsku ulicu ku Kostolu sv. Jozefa. Začali ho stavať v r. 1616 kalvíni, preto má iba malú drevenú vežičku. Tento kostol má znaky raného baroka, ale jeho priečelie má ešte znaky sliezskej renesancie. Od r. 1670 kostol patril pavlínom, ktorí k nemu v r. 1701 pristavali kaplnku Panny Márie Loretánskej a v r. 1719 – 1724 v záhrade aj kláštor. Na hlavnom oltári je obraz sv. Jozefa Pestúna. Na strope kostola sú štyri oválne kartuše s obrazmi zo života sv. Jozefa.

 

Obrázok Kostol sv. Heleny

(fotogaléria, pozri 1,  )

Keď sa opäť vrátime na Hlavnú ulicu, na ľavej strane už blízko mestských hradieb v južnej časti starého mesta stojí malý  kostol sv. Heleny. Vybudovali ho v 14. storočí. Jeho najstaršou časťou je svätyňa s typickými znakmi gotiky. Začiatkom 18. storočia pristavili sakristiu a dve bočné kaplnky. V južnej kaplnke oltár Muža bolesti má neskorogotické krídla asi z r. 1500. Hlavný neogotický oltár je z 19. storočia. Nad hlavným vchodom do kostola v strede trojdielnej edikuly je socha patrónky kostola – sv. Heleny a po jej stranách sochy sv. Alžbety a sv. Barbory z 18. storočia. 
Ku katolíckym kostolom, ktoré sme doteraz spomínali, treba dodať, že v novších štvrtiach Trnavy sú ešte dva ďalšie kostoly. Pre farnosť Trnava – Tulipán podľa projektu arch. Floriansa v r. 1940 postavili Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Spravujú ho františkáni. Na hlavnom oltári tohto trojloďového kostola je socha Krista. Interiér kostola evokuje románsku baziliku. Pre farnosť Trnava – Kopánka zasa saleziáni postavili v r. 1940 – 1942  Kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov súčasne aj s budovou saleziánskeho ústavu. Saleziáni sa vo svojej činnosti venujú mládeži. 
 

Obrázok Evanjelický kostol

(pozri 1,  )

Od roku 1924 majú v Trnave svoj  kostol aj evanjelici a. v. Projekt tohto kostola urobil arch. Jozef Marek a jeho dispozícia je v istom ohľade novátorská. Realizovali ho v južnej časti mesta. Pôdorys má polkruhovitý tvar s amfiteátrovo usporiadanými radmi sedadiel. Pozornosť veriacich je tu upriamená na oltár a na kazateľnicu, ktoré sa nachádzajú v centre celého priestoru kostola. V 2. polovici minulého storočia do tohto kostola udrel blesk a počas jeho rekonštrukcie trnavskí evanjelici používali na svoje bohoslužby Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa. V internom materiále pre školenie sprievodcov po Trnave evanjelický pán farár Zajden v stati o živote evanjelikov v Trnave riešenie tejto situácie takto komentoval: „... práve v Trnave bol dosiahnutý historický pokrok, ktorý odstránil mnohé predsudky a krivdy, ktoré sa v minulosti napáchali medzi katolíkmi a evanjelikmi. Slovenskí katolíci držia aspoň podľa mojich informácií primát v tom, že ako prví na svete poskytli evanjelikom svoj katedrálny chrám v čase, keď sa zrútil strop nášho kostola. Takže dodnes si mnohí členovia nášho zboru s hrdosťou pripomínajú, že boli pokrstení či konfirmovaní v kostole, ktorý bol hlavným chrámom katolíkov na Slovensku.“ 

 K myšlienkam reformácie sa hlásili mnohí obyvatelia mesta Trnavy už za necelých 30 rokov od datovania začiatku reformácie (31. 10. 1517).
Napriek nepriazni cirkevných predstaviteľov (arcibiskupa Mikuláša Oláha) počet evanjelikov postupne narastal, už v r. 1564 pôsobili v Trnave evanjelickí kazatelia (Peter Bornemisza, Gál Huzsár).
Oficiálny vznik cirkevného zboru je datovaný do r. 1576, do dnešného dňa pôsobilo v Trnave 34 zborových farárov.
Počet stúpencov učenia Martina Luthera postupne narastal, až bol vytvorený dvojrečový slovensko-nemecký cirkevný zbor. V období rokov 1605-1671 protestantom postupne patril súčasný kostol Sv. Mikuláša až si postavili na Františkánskej ulici nový kostol s vežou a zvonmi a vedľa neho postavili aj faru a školu. V období stavovských povstaní v r. 1671 – 1707 im bol kostol viackrát vrátený a odobratý, až o kostol definitívne prišli v r. 1707, resp. 1709 (rôzne pramene), keď ho museli odovzdať mestskej rade. Tá ho dala nakoniec opustený v r. 1730 zbúrať. K týmto, pre evanjelikov smutným rokom protireformácie, sa viaže aj obdobie prechodného zániku cirkevného zboru.
Až na základe tolerančného patentu Jozefa II. (vydaný 25. 10. 1781) sa mohli evanjelici v Trnave slobodnejšie stretávať, raz ročne vykonávali evanjelické služby Božie s Večerou Pánovou.
Cirkevný zbor sa podarilo obnoviť až v r. 1804 (farár Ján Viskidenský). Na bohoslužobné účely slúžila evanjelikom miestnosť v mestskej invalidovni – v budove bývalých kasární na Hornopotočnej ulici. Evanjelici tieto priestory užívali 137 rokov až do doby, keď bol postavený súčasný chrám Boží.
Základný kameň kostola bol položený 8. 9. 1923 a už za 13 mesiacov (26. 10. 1924) mohli vtedajší biskupi Jur Janoška a Samuel Zoch vykonať slávnostné posvätenie chrámu Božieho pred približne 6 000 veriacimi.
Evanjelický a. v. kostol je postavený podľa projektu architekta Jozefa Marka – je amfiteátrovito usporiadaný, trojloďový, z každej strany je jedna veža. V centrálnej veži je 5 súzvučných zvonov, ktoré sú dielom známeho trnavského zvonolejára Adolfa Fishera. Zvonová hra sa Trnavčanom ozýva podnes.
Počas druhej svetovej vojny cirkevný zbor prijal množstvo spoluobčanov židovského pôvodu, aby ich tak ochránil pred prenasledovaním.
Po druhej svetovej vojne bol počet členov cirkevného zboru pozitívne ovplyvnený prisťahovaleckou vlnou presídlencov z Maďarska, Bulharska, Juhoslávie a Rumunska ale i prisťahovaním obyvateľov z Hlohovca a Myjavy.
Cirkevný zbor v súčasnosti tvorí matkocirkev Trnava a dcérocirkev Sereď.

 

 
Obrázok  Synagógy    (pozri  fotogaléria,  1,  2,  3,  4,  5, )
Medzi stavebné pamiatky Trnavy patria aj dve židovské synagógy. Na Halenárskej ulici stojí Synagóga status quo. Postavili ju v r. 1891 podľa projektu viedenského architekta Jakuba Gartnera. V strede dvojvežového priečelia sú na štíte dosky Desatora. Hlavným priestorom synagógy je modlitebňa s vloženou apsidou. Po obvode modlitebne z troch strán je galéria pre ženy. Kazetový strop je zdobený ornamentálnou maľbou orientálneho typu. Strecha i veže už boli zreštaurované, ale výzdobu interiéru, prípadne i jeho zariadenie si môžeme už iba domyslieť. Od r. 1994 tu Galéria Jána Koniarka usporadúva výstavy súčasného výtvarného umenia. Úspech tu však mali aj komorné hudobné a spevácke vystúpenia. V r. 1947 pred synagógou postavili pamätník s príznačným nápisom Našim umučeným. Odhalil ho 9. 11. minister národnej obrany gen. L. Svoboda.

Synagóga ortodoxnej židovskej obce nachádza sa na ulici J. Haulíka a verejnosti nie je prístupná. 

 

                                                                             Obrázok  Vojenské pomníky v Trnave

 

 

 

 

 

 

 

                             

 

 

  

 

                                                                                                                                                             Obrázok Kostol sv. Anny - Uršulínsky

 ( fotogaléria, pozri 1,  2,  )

 

       Keď prejdeme križovatku z Hollého a Halenárskou ulicou, sme už na Hviezdoslavovej ulici, ktorá spája staré centrum s novým centrom Trnavy. Hneď vľavo je súvislý blok budov s vchodom z Hviezdoslavovej i z Halenárskej ulice. Tieto objekty patria reholi uršulínok, ktoré sa venovali školskej výchove mládeže. I teraz tu opäť majú cirkevnú základnú školu i cirkevné gymnázium Angely Merici. V komplexe týchto ich budov je barokový Kostol sv. Anny. Postavili ho v r. 1773 – 1776. Kostol má oválny a jeho svätyňa štvorcový pôdorys. Hlavný stĺpový klasicistický oltár má v strede veľký obraz Jozefa Zanussiho sv. Anna vyučuje Pannu Máriu ako dieťa. Na západnej strane sa nachádza jeho ďalší obraz Kristus na Olivovej hore.Vpravo pod bočným oltárom Panny Márie v bohato zdobenej cínovej truhle sú ostatky troch košických mučeníkov, ktorých Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil 2. júla 1995 v Košiciach za svätých. 

 

 

 

Obrázok Súsošie Najsvätejšej Trojice - Trojička

(pozri 1,  )

         Terajším centrom Trnavy je Trojičné námestie. Toto svoje pomenovanie dostalo podľa súsošia Najsvätejšej Trojice. Vytvoril ho v r. 1695 Ján Krištof Khien. Pôvodne tu mala byť iba socha sv. Floriána, ochrancu pred ohňom. Aj Trnavčania si vtedy ešte dobre pamätali na morovú ranu z r. 1679, rozhodli sa preto pre veľkorysejší projekt, a to vybudovať veľké súsošie. Na rohoch štvorstranného základu sochár postavil síce sochu sv. Floriána, ale na ďalších troch rohoch ešte aj sochy ochrancov pred morom – sv. Agátu, sv. Františka Xaverského a sv. Antona Paduánskeho. V strede základu akoby v hrobe je socha ležiacej sv. Rozálie, patrónky chorých na mor. Na skoro štvormetrovom stĺpe Najsvätejšia Trojica korunuje Pannu Máriu. Na stenách základu sú zavesené 4 kamenné kartuše so znakom Trnavy, Uhorska, Imakulaty (pôvodne do roku 1918 tu bol erb Habsburgovcov) a s erbom svätiaceho biskupa Štefana Dolného. Kamenné súsošie r. 1949 rozobrali a jeho časti boli až do r. 1989 uložené na rôznych miestach. Pôvodný plán  bol rekonštrukcia súsošia a jej umiestnenie do rohu námestia pri pošte, kde je teraz menšia fontána. Trnavčania však rozhodne žiadali po rekonštrukcii jednotlivých častí a po nahradení tých, ktoré sa stratili, súsošie znovu umiestniť do stredu námestia. Od 21. novembra 1993 Trojička, ako ju skrátene, ale pritom dôverne, až nežne Trnavčania nazývajú, opäť stojí v strede námestia. Iba jej orientácia je namiesto k mestskej veži nasmerovaná k Bazilike sv. Mikuláša. 

Keď sa spätne obzrieme, koľko živelných pohrôm a vojen zažili Trnavčania aspoň od polovice 16. stor. do začiatku 18. stor., pochopíme, prečo sa asi rozhodli, ktorých svätcov dajú spodobiť do súsošia Najsvätejšej Trojice.
V r.1562 zúril v Trnave mor a vtedy zomrela si tretina jej obyvateľov. Mor si bral obete aj v ďalšom roku. V r. 1566 poškodil mesto požiar a v r. 1586 zasa vypukol mor. Akoby nešťastia nebolo dosť, v tom istom roku bolo aj zemetrasenie, a to sa zopakovalo ešte aj o štyri roky. V r. 1618 počas povodne voda zatopila mesto až do výšky skoro dvoch metrov. V r. 1605 Bočkajovi a neskôr zasa Betlenovi povstalci ovládli Trnavu a po bojoch striedali sa tu s cisárskym vojskom. V rokoch 1632-1633 opäť striedavo mor a vojna sužovali Trnavu. 23. júna 1666 vypukol v Trnave veľký požiar. Okrem dvoch ulíc a troch kostolov horelo v celom meste. Najväčšia skaza však postihla Trnavu v r. 1683. Vtedy mesto bez boja kapitulovalo pred presilou vojsk Imricha Tökölyho. V jeho vojsku boli dokonca aj Turci. Po odchode Tökölyho z vyrabovaného mesta vypukol v Trnave obrovský požiar. Niektoré pramene udávajú, že v meste pritom zahynulo vyše 4 000 ľudí. Tökölyho vojaci vtedy odtrhli aj zlatú pečať z privilégia Bela IV. Mesto sa muselo vzdať aj Františkovi Rákocimu II., ktorý chcel pri Trnave zastaviť postup cisárskych vojsk. V „trnavskej bitke“ 26. 12. 1704 medzi Trnavou a Hrnčiarovcami však cisárske vojsko zvíťazilo, a potom zimovalo v Trnave.
Teraz už lepšie pochopíme aj to, prečo sa Trnavčania po „nežnej revolúcii“ rozhodli zrekonštruovať Trojičku a znova ju čo najskôr postaviť tam, kde právom už vyše troch storočí patrí. 
                                                                                                                  Obrázok Mestská veža  (pozri 1, 2, 3,  5, 6, 7,) 
Rozhliadnime po Trojičnom námestí. Nemôžeme pritom nevidieť 56,85 m vysokú renesančnú mestskú vežu. Začali ju stavať pod vedením majstra Jakuba v r. 1574. Slúžila ako pozorovateľňa, či sa neblíži vojsko, alebo či niekde nevypukol požiar. Pod kopulou býval strážnik aj s rodinou, do bytu museli vychádzať po sto tridsiatich piatich schodoch. Hlásnik po štvrťhodine z každého rohu veže hlásil čas a pri požiari a pred búrkou musel zvoniť. Na vrchole veža mala pôvodne mesiac a hviezdu.
 
Pri požiari v r. 1683 bola strecha veže poškodená.
 
V roku 1729 umiestnili na piate poschodie hodinový stroj z dielne Franza Langera odbíjajúci aj štvrťhodiny. Tristo kilogramové závažia visia na 30 metrov dlhom lane a spúšťajú sa v priestore zaskleného hranola siahajúceho do tretieho poschodia. O hodinový stroj sa už niekoľko generácií stará hodinársky rod Nemčekovcov. Napriek úctyhodnému veku má hodinový stroj odchýlku len 30 sekúnd za 24 hodín.

V 1818 bol vytvorený nový vchod do veže nad ktorých bolo sgrafito Krista s nápisom Nisi dominus custodierit civitatem, frustra vigilat, gui custodit eam (Ak pán nebude ochraňovať mesto, darmo bude bdieť ten, kto ho ochraňuje).

V r. 1739 – 1742 na vrchol umiestnili plastiku Panny Márie (Imakulatu), ale v r. 1786 ju víchor strhol. V r. 1791 tam osadili novú. Je pozlátená a v životnej veľkosti. Zvláštnosťou plastiky je to, že má tvár vpredu i vzadu. Symbolizuje skutočnosť, že Panna Mária sa k Trnave nikdy neobrátila chrbtom. V guli pod plastikou sú dokumenty z r. 1791 a 1939.

V rokoch 1938 – 1941 vežu rekonštruuje firma Pittel a Brausvetter pri ktorej boli sgrafitá prekryté omietkou a socha bola znovu pozlátená v dielni Petra Michaletza.

Rekonštrukcia prebehla i v rokoch 1997 – 1998. Vroku 1997 boli v útrobách sochy nájdené dokumenty z 30. rokov minulého storočia. Tieto boli následne vyňaté a uložené v okresnom archíve.Nahradili ich aktuálnymi dokumentmi ako odkaz pre budúce generácie. Posledná rekonštrukcia fasády veže v r. 2004 jej vrátila pôvodný renesančný vzhľad.  

Nachádza sa tu informačné stredisko a v útrobách veže je expozícia približujúca históriu mesta.

 Obrázok

  Kostol Najsvätejšej Trojice - Jezuitský

(pozri fotogaléria, 1,  2, 3,  4,  video1, video2,) 

          Už od mestskej veže na ľavej strane ulice M. R. Štefánika vidíme dvojvežové priečelie barokového Kostola Najsvätejšej Trojice. Pôvodne patril trinitárom, ktorí sa venovali vykupovaniu kresťanov z tureckého otroctva. Svoj kostol i s kláštorom si V Trnave postavili v r. 1720 – 1722. Od r. 1807 kostol spravovali benediktíni a od r. 1853 jezuiti. Na bohato zdobenom a pozlátenom oltári tohto jednoloďového kostola rakúsky maliar F. Maulbertsch zobrazil zakladateľov rehole trinitárov – sv. Jána z Mathy a sv. Félixa z Valois, ako vykupujú otrokov. Výjav je v žiari Najsvätejšej Trojice, ktorá je zobrazená v hornej časti obrazu. Na obidvoch stranách kostola sú plytké oltáre. Na oltárnom stole oltára Panny Márie (hneď prvý zľava) sú v sklenenej skrinke pietne uložené hlavy dvoch svätých košických mučeníkov, ktorí boli kňazmi jezuitskej rehole, a to Štefana Pongráca a Melichara Grodzieckého. Tretí s nich, Marek Križin, bol ostrihomským kanonikom, a preto jeho hlavu preniesli do ostrihomskej katedrály. 

   

ObrázokDom hudby (pozri 1,  )  Do Mikulášskeho námestia od západu ústi ulica Mikuláša. Schneidera Trnavského. Keď sa vyberieme po nej smerom k semináru sv. Štefana, o chvíľu sme pri Dome hudby. Je to dom, ktorého suterénne priestory patria k najstarším v Trnave. Gabriel Betlen v r. 1620 ukoristil v Bratislave uhorskú kráľovskú korunu a v nepokojných časoch protihabsburských povstaní a tureckých vpádov uložil ju práve v tejto budove. Z pamätnej tabule na tomto dome sa zasa dozvieme, že tu žil a tvoril hudobný skladateľ a dómsky organista Mikuláš Schneider – Trnavský. V Dome hudby má Západoslovenské múzeum v Trnave jedinečnú expozíciu – Dvoranu slávy Dobra. V Šaštíne sa totiž narodil a potom žil neďaleko Trnavy v obci Dolná Krupá Ján Dopjera. V roku 1905 rodina sa vysťahovala do USA a tam Dopjera vytvoril rezofonickú gitaru. S bratom dnes už tento národný americký hudobný nástroj nazvali skratkou názvu svojej spoločnej firmy na jeho výrobu – DOpjera BROthers. Vytvorili tak nielen nový hudobný nástroj, ale aj nové slovo, ktoré sa ujalo skoro podobne ako Čapkovo slovo robot. Západoslovenské múzeum v Trnave pre túto expozíciu získalo exponáty nielen od rodiny Dopjerovcov, ale aj od mnohých interpretov, ktorí sa pravidelne každý rok schádzajú z celého sveta do Trnavy na dnes už známy festival DOBROFEST – TRNAVA. 
 

                                                                                                                                                                 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Bernolák starší ako Metuzalem?

Pavol Procházka,9. 5. 2018 13:55

Zdravím, opravte si prosím pri A. Bernolákovi roky:
"...– Antona Bernoláka. Tento rodák z oravskej Slanice študoval filozofiu v Trnave a v r. 1791 – 1997 pracoval ako tajomník ..."

Odpovedať